close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

December 2012

Kusopp'n....tte ja nai!

31. december 2012 at 2:20 | Ange |  Randomness
Yoshi, first of all, I shouldn't be on blog right now and all, but... :DD
Damn.



... Tada aho no note

20. december 2012 at 17:42 | Ange |  Randomness
なぜ。。。あたしのこころがそんなにいたい?。。。なきたいまで。。。でもなんか。。。いたみじゃない。
ただなきたい。

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

Yoshi. Tentokrát to bude random článok o čomkoľvek, čo sa mi pripletie do cesty, a o anime :D ~ ... divných sklonoch, malých nehodách a tých otravným school-related stuff o ktorých určite nikto nechce počúvať... Ale! zajtra končí svet, tak prečo nie? :D (už sa teším na to post-apokalyptické otaku stretko ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou bude v januári)


Cold Embrace 2/2

17. december 2012 at 21:37 | Ange |  Fanfiction jednorázovky
YAOI ... Durarara!! fandom...
Part II.



Ťažko sa dalo uveriť tomu, že na Zemi existuje tak chladné miesto. Bolo to ako koniec sveta. To, kam sa dostali... Aljaška... aké by len bolo skončiť na Antarktíde... Lenže, on vedel - či prinajmenšom veril -, že sa z toho dostanú. Stačí nájsť dvere s označením 'Núdzový východ'. Aj keď nájsť tu vôbec nejaké dvere bol zázrak.
A predsa boli obaja v takmer prázdnej štvorcovej miestnosti.
"Ne, Shizu-chan," ozval sa Izaya stojaci pri okne pokrytom snehom. Nemohol dlhšie mlčať, mal v hlave príliš veľa myšlienok a potreboval sa s niekým porozprávať. "Čo myslíš, že chcel dosiahnuť ten, kto nás sem dostal?"
"Ako keby ma to zaujímalo..." zaznela nevrlá odpoveď.
"... na čo posledné si spomínaš?..." čierne oči spočinuli na blonďavom mladíkovi, ktorý sedel na zemi opretý o čosi, čo možno kedysi malo účel postele. Shizuo hľadel do prázdna a potláčal triašku.
Pocit, že z jeho tela uniká teplo, bol desivý.
Izaya urobil niekoľko krokov a zboku sa k nemu predklonil. "Mal by si si to dať dole..." rukou zašiel pod okraj rozopnutej bundy. Stále bola vlhká a na povrchu jemne zamrznutá. Shizuo nebol schopný zohriať ju na znesiteľnú teplotu. "... Pozri..." rukou pátrajúcou po jeho tele nadvihol tričko a dotkol sa jeho ľadovej pokožky na bruchu. Shizuo sa trhane nadýchol a inštinktívne mu chytil ruku, čím ju zastavil od ďalšej akcie.
Len popudovo, či možno zo zvyku, vstal, obrátil sa a prudko pritlačil Izayu ku stene. Čierne oči na neho hľadeli s čistou vypočítavosťou. Keď blondiak pritlačil, Izayove ruky si ho pritiahli za driek bližšie k sebe.
"Presne tak..." zašepkal Izaya a znova sa dotkol jeho pokožky.

Cold Embrace 1/2

17. december 2012 at 21:36 | Ange |  Fanfiction jednorázovky
Yoshi. Jaa, here we go ~ Warning: YAOI ... Durarara!! fandom...
Oneshot, rozdelený na dve časti kvôli maximálnemu počtu znakov ktoré blog.cz dovoľuje =___=
---------------------------------------------------------------------------------------

...Kde človek nájde teplo v krajine ľadu?
A odkedy sa stáva nenávisť tak žiadaným pocitom? Je to vôbec nenávisť...?

Heiwajima Shizuo a Orihara Izaya... dvaja nepriatelia, v náručí chladnej Aljašky...





Trochu sentimentu

13. december 2012 at 23:00 | Ange |  Feelings
Uuuu. Mama mi konečne doniesla nový obal na DVDčka. Do toho, ktorý som mala predtým, sa ich zmestilo 96, a môj notebook začal byť vo vážnej núdzi nedostatku miesta, pretože som tých 96 prázdnych miest už dávno zaplnila. A keďže som nemala kam odkladať DVDčka, tak som nenapaľovala :'D ~yah. Nový obal má 64 miest. Jediný problém je ten, že predstava napáliť One Piece je... nemožná XDD (okrem prvej season, ktorá má 62 dielov a zmestí sa na 1 DVD) takže až tak veľa toho z notebooku nevypracem (len všetky tie HD diely Kuroka, Bakuman season 3, Sukitte ii na yo, Buzzer Beat a pár filmov... :'D) ... Oh! Ale zistila som, že som pozerala anime s názvami na celú abecedu, okrem I a X... ale keďže mám v blízkej budúcnosti v pláne Inu Boku, a tiež xxxHOLiC, tak je to celkom slušný výkon, nie?... :'D

V poslednej dobe som sa nechala zatiahnuť do sveta mangy. Väčšinou som lenivá čítať, ale povedala som si, že je na čase pozrieť sa na tie veci od Junko. Už mi niekto posielal pár random strán, a tak som vedela, že art sa mi bude viac ako páčiť. Samozrejme, ♥ ~ Tí bishíci, tie pocity, tá anatómia, tie ruky... a samozrejme príbeh :D ~

Ale o tom som tu vlastne nechcela rozprávať. Uhh. Človek skúma minulosť a pchá mu to do hlavy divné veci. To už aj pri pohľade na sivý kus snehu ležiaci pri ceste si spomeniem na atomovku. Robím si pekne sieť súvislostí, čo ako a prečo sa stalo. Ale to vedomie, akí sú ľudia idiotskí a bezcitní je... Ahn. Samozrejme, nemôžeme sa všetci pekne zísť na pieskovisku a požičiavať si formičky. Niekto ich pokazí. Nemôžeme staviať hrad. Niekto ho rozbije. A nezáleží na tom, či zámerne alebo nie. A potom, greed. Stále chceme viac...
Oi! Chotto mate. Prečo vždy skončím pri niečom inom? *sigh* To, o čo mi ide, je pokrytectvo vlastnej duše. Človek vie, čo dokáže spôsobiť radiácia. Vidí obrázky ľudí, ktorých to zdevastovalo, zdeformovalo, zničilo, škaredo poznačilo... Potom ho to máta po nociach. A keď to konečne vytlačí z podvedomia niečím iným, tak niekto na internete spomenie neznámu frázu, výraz. Názov choroby. A človeka to zaujíma, tak si to skopíruje do googlu a dá hľadať obrázky.
A potom vidí hrozné veci ktoré pácha nedokonalosť ľudského DNA.
Ibaže človeku to nestačí a keď niekde na tých stránkach s obrázkami defektívnej choroby nájde meno ďalšej, musí skopírovať aj tú. Pozerá na obrázky, upreným pohľadom, snažiac sa pochopiť svet a zmysel života. Keď v tom mu do hlavy začnú prúdiť všetky tie myšlienky. Ako že by bolo lepšie, keby bolo povolené také bábätká po narodení zabiť, nech to nemusia znášať. Následne si spomenie na videá na youtube a všetky tie dokumenty, ktoré videl v telke a v ktorých takí ľudia majú nádej a radosť zo života, a ich rodiny ich milujú a podporujú, aj keď je to zložité. Lenže hlava nemá dosť a tak sa ozve znova. Najskôr skritizuje ľudí, ktorí si z nich robia srandu a vytvárajú meme v štýle "RETARD LEVEL: *insert name of the disease* " . Následne, hľadiac na všetky tie obrázky, pripustí myšlienku, že nevyzerajú ako ľudia. Pretože ľudia - zdraví a normálni ľudia - vyzerajú inak. Niečo v ňom chápavo prikyvuje komentárom, že vyzerajú ako mimozemšťania. Ten krutý hlások ktorý hovorí o tom akí sú škaredí a aké je to hnusné sa nedá ignorovať. Človek si spomenie na to, ako to pri týchto veciach býva - tisícky ľudí hovoria "you're so pretty", "the most beautiful girl ever" či "we love you". Oči zastavujú na nedokonalostiach. Nechápavosť, odmietavosť, zdržanlivosť, zdráhavosť. Potreba vybudovať si odstup. Chuť zničiť všetky genetické choroby. A hlavne naliehavá potreba nepodľahnúť niečomu takému základnému, ako je ľútosť. Ľútosť vyvoláva neúprimnosť, a neúprimnosť ľudí ničí. Možno nie okamžite, ale časom.
Človek si povie, že to nie je ich chyba. Nie je to nikoho chyba, proste sa tak narodili a stalo sa to. A s tým to ukončí, zavrúc všetky tie okná a doprajúc si chvíľku ticha, uvedomujúc si vlastné šťastie. Vstane zo stoličky, opúšťajúc monitor počítača, a podíde ku veľkému zrkadlu, ktoré má na dverách skrine. Úplne blízko. Rukami sa oň oprie, dych jemne zahmlí sklenený povrch. Človek sa díva do vlastných očí, na vlastnú tvár. A v tichosti sám sebe hovorí, že sa nemá na čo sťažovať. Že na jeho výzore nie je nič zlé. Že je neuveriteľne rád, že je zdravý...

... A keď o pol hodinu na to odchádza na záchod a prejde zo svetlej miestnosti do tmavej chodby a musí dôjsť k vypínaču, otvoriť dvere na záchode, opäť sa načahujúc sa vypínačom... a následne keď skončí musí to svetlo zhasnúť a obrátiť sa tme chrbtom, a detto platí pre svetlo na chodbe... tak ho to opäť máta. Obrazy. Ľudia s abnormalitami a deformáciami. Jeho vlastná predstavivosť, ktorá ho núti sústrediť sa na niečo, čo reálne v jeho blízkosti neexistuje. Ozýva sa ten tichý strach dýchajúci na chrbát, že za ním v tme možno niečo je, niečo, čo nemá tak celkom proporciu zdravého človeka, a pozoruje ho to veľkými, nežmurkajúcimi očami. Uprene a bez pohybu...



Okej. Nemala by som pozerať také obrázky. Ani videá. A nie len to. Veci, ktoré sú podobné v akomkoľvek smere. Fikcia s hnusnými zábermi, ľudské konanie, ktoré náhodou niekto natočil, horory... Hah, áno, presne tie horory, ktoré mi nikdy nevadili a nerobili problém, až do jedného dňa, kedy mojej hlave zrazu preplo.
Odvtedy to so mnou ide dolu vodou.


.
.
.
.

A teraz si kompletne zmením tému *clears throat* because I have nothing else to say to that (and it wasn't supposed to be so long in the first place), but there's something else I want to get off my chest...

Zoznam napálených anime (& some other stuff)

13. december 2012 at 22:34 | Ange |  Anime related
Pekne som si to spisovala. Mám presne 100 DVDčiek uložených v obaloch. (Mama poznamenala, že je to mrhanie DVDčkami. oh well ~ XD) Ja za to nemôžem, že tam vonku je toľko zaujímavých vecí, ktoré si treba stiahnuť pre prípad re-watching potreby, alebo len pre potešenie z offline HD pozerania...
Anywayyy. Here, zoznam:


Animes

A
Ano hi mita hana no namae wo bokutachi wa mada shiranai
Ano natsu de matteru
Ao no Exorcist

B
Baccano
Bakuman seas. 3
Bokura ga ita
Black☆RockShooter
Burst Angel

C / Ch
Chihayafuru


The greatest treasure

12. december 2012 at 23:31 | Ange |  Fanfiction jednorázovky
Vlastne, najskôr som chcela písať nejaký BL oneshot, ale Chibinka spomenula, že pozerá jeden diel Naruta a stále tam počuje Saba, čo vo mne evokovalo potrebu napísať si niečo s One Piece tématikou X'D ... Warning, je to po anglicky. Zajtra mám písať anglickú esej na zatiaľ neznáme téma, tak som si povedala že dnes večer niečo spíšem (pre nejaké absurdné uistenie, že anglicky písať viem).
Wafu. Môj inu je nešťastný, lebo ho bolia platničky, ani vonku nechce ísť. Sedí v kúte a smutne kuká. Aw. (Pretože som si ten off-topic nemohla odpustiť)

Yoshi... here we go, enjoy ~
-*-*-*---*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-


~ S の かいぞく ~

The waves loudly hit the cliff as strong wind came from sea's direction. On first sight tiny and quite weak captain of a small pirate crew raised his hand to hold his straw hat at place. He wouldn't want it to be snatched away by wind, not now. Because everything was supposed to be perfect now.
Blonde man, one of the crew members, exhaled, letting the aroma of tobacco escape his lungs along with smoke. His eyes were fixed on his captain, along with the eyes of the other crewmates. The man with a red shirt was standing in front of them, facing forward, trying to handle the excitement. He wanted to hurry, and at the same time, he wanted to stop for a while to deeply inhale before reaching out to his dream.
A big smile took control of his lips. "Yoshi, yarōdomo! Ikuzoo!" he shouted loudly, making everybody else make the first step along with him. And then they continued, forward, led by instinct and desire alone.
They've endured so much for this moment... Crossed the biggest and most dangerous sea this world had to offer, declared war to the world government, faced the fury of tenryuubito and its consequences, saved a bunch of friends and countries, fought with the greatest men this place could offer, clashed with too many close-to-death situations, and put their lives in stake of surviving it all… their great adventure in chase of their dreams.
It was all in front of them now. The things great Roger spoke about. The wealth, the fame.
The sunlight reflected on the gold's surface shined in their eyes, adding to the sparkle in them. They were all restless, with the blood rioting in their veins and excitement that was too hard to bear. The best feeling ever. And too big expectations for next few minutes.
They all knew what will follow later on - a big feast, of course. Probably for couple of days.
And then, their thoughts stopped, their attention drawn away from all the shiny treasures. The place no one had supposedly set foot in for many long years wasn't so deserted as they thought. They all shook with expectation to have biggest fight ever, like the boss at the end of the game, while setting their sights on the person standing there.
He wasn't there a while ago, he jumped down from somewhere, landing on top of gold pile. It wasn't only the movement alone that warned them about his presence, but the sound of landing, too.
"Who're you?!" barked straw hat captain in a dangerous tone. He couldn't let his dream shatter, no, not even if he was going to die for it. That was it - he'd rather die fighting than give it all up, more now than any time before.
There was a visible twitch, giving away an unexpected reaction. The man on top of the gold stood up, holding dark blue hat in his hand. It reminded them of the last sea monster they'd killed on their way here, because the color was so similar.
The stranger's lips twirled in a quirky smile. It seemed… almost glad. Happy, in sort. His slightly curly blonde hair were tied back with a blue ribbon, although a few strands escaped its imprisonment and were partially hiding his eyes, until he lifted head and the smile became a grin, keeping it's positive feeling. "Luffy!" he called out.
The young captain seemed alerted. A confusion ran through his expression. The voice of that person was somehow familiar… and yet too distant, too unknown. He didn't understand it, but was eager to know.
There was no need for him to repeat his question, and no time for the question mark to pop up above his head.
"… You're late," the man added with a gentle tone.
And at that moment, Luffy understood.
His eyes teared up.
"Sabo!!"

He had found it. The greatest treasure of this world.
His lost brother.




-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-
A/N na záver: názov tohto som vymýšľala asi dlhšie, ako mi trvalo to celé spísať >rovnako ako niekoľko ďalšícha chcela som sa vyhnúť čomukoľvek čo by hrozilo spoilingom tohto krátkeho... story =___=; ) oh. demo, viem si predstaviť Sabov úsmev smerovaný Luffymu, ako hovorí "I see you're still a crybaby". Myslím, že by sa Luffy nahneval na tie slová :D taký ten detinský hnev cez slzy. Ako keď sa hneval malý Luffy ^^ ... :D nyaw. un, btw, posledné dva riadky tam pôvodne byť nemali. ale bolo to treba nejako zakončiť s definitívnou bodkou, nie? "Sabo!!" ako konečné slovo by mi určite nebolo odpustené XDD

If you believe in me...

11. december 2012 at 22:19 | Ange |  Originál jednorázovky
Ahn. Okay, frist of all, neznášam sa :'D ... som nezodpovedná a lenivá a ... a vôbec, prečo som dostala nutkanie niečo písať v momente, keď som sa (o deviatej večer) rozhodla že by bolo na čase sa konečne začať učiť na zajtra? OTL ... a ráno budem zase nenávidieť svet a vymýšľať si dôvody, prečo by som nemusela vyliezť z postele >___< kuso... :D
Well yeah that happens. (too often XD)

Anywayyyyy. Táto vec tu je shoujo-ai. Povedala by som, že je to taká neplnohodnotná poviedka (pôsobí to ako niečo vytrhnuté z kontextu. a je to krátke). Asi si pre to neskôr založím rubriku. (♀♀) Teda, skôr určite ako asi X'D
Rozširujem si repertoár. Máme hetero príbehy (že ich teda moc nie je *cough*), shounen-ai a yaoi (BL! ♥)... tak k tomu pridávam shoujo-ai... :'D aj keď moje pohnútky sú vlastne úplne iné. Na tom nezáleží ~
Enjoy ^^
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-



If you believe in me, close your eyes


Tragédia vyrytá do histórie Japonska - dodatok

9. december 2012 at 17:54 | Ange |  日本 related
Keďže celý článok bol príliš dlhý na to, aby ho blog.cz uverejnil naraz, musela som odseknúť poslednú časť. Sú to informácie, ktoré sa mne osobne zdali zaujímavé, aj keď do samotného článku sa mi kontextovo nehodili, fotky a kresby atómového nešťastia, a pár dodatkových zdrojov.
Also, poznámka autora (:'D) - pre tých, ktorí ma poznajú: gomenne za používanie prepisov (oi! Chibi! Šuiči! XD) ...
Yoshi! Let's get through this... ~
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

--- ČLÁNOK NIE JE PRE PSYCHICKY SLABÝCH JEDINCOV ---
... berte s uvážením, že všetko z toho sa naozaj stalo. Je to história, ktorú vytvoril človek na konci druhej svetovej vojny...


"I want you to understand, if only a little, the horror of nuclear weapons."

-DODATKOVÁ ČASŤ-

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

Pár vecí na záver:
• Nagasaki nebolo pôvodným cieľom druhej atómovej bomby. Bolo ním mesto Kokura, avšak kvôli počasiu pilot nebol schopný zamerať cieľ a zhodiť bombu. Pár krát nad mestom preletel, kým mu nezačalo dochádzať palivo, a následne zameral Nagasaki...

Tragédia vyrytá do histórie Japonska – alebo čo znamená „hibakuša“

9. december 2012 at 17:35 | Ange |  日本 related

--- ČLÁNOK NIE JE PRE PSYCHICKY SLABÝCH JEDINCOV ---
... berte s uvážením, že všetko z toho sa naozaj stalo. Je to história, ktorú vytvoril človek na konci druhej svetovej vojny...


"I want you to understand, if only a little, the horror of nuclear weapons."

-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

August, 1945. Juhozápadná časť ostrova Honšú. Na rozľahlej rovine sa v delte rieky Ota rozkladalo mesto Hirošima s 350 000 obyvateľmi. Navzdory tomu, že svetom sa rozlieha vojna, ľudia si tu aj naďalej žijú svoje každodenné životy. Z času na čas zaznie alarm hlásiaci letecké ohrozenie, ale lietadlá nikdy mesto priamo nebombardovali - vždy len prelietali ponad, mieriac kamsi ďalej, zanechávajúc na modrej oblohe len bielu čiaru.
Šiesty deň mesiaca nemal byť iný. Vlny pokojne narážali na pobrežie, letné slnko hrialo a ľudia nad hlavami nevideli ani mráčik. V skorých ranných hodinách preleteli nad územím tri americké lietadlá. Život sa pomaly dával opäť do pohybu, ľudia vstávali, šli do práce, do tovární a do škôl. Ulice sa zaplnili. Presne tak, ako každý iný deň.
Cez všetky falošné poplachy, ktoré tam často zneli, si vyvinuli v sebe určitú apatiu voči zvuku alarmu. Zostával len nepokojný pocit v niektorých z nich, ktorý si uvedomoval niečo zvláštne - všetky mestá naokolo už boli bombardované, len Hirošima zostávala nedotknutá...