Do you know this feeling? ... when you're having fun with people, and then suddenly everything turns gray and you're not having fun anymore...

Pocit samoty v dave ma už nedokáže prekvapiť. Obklopená ľuďmi ktorých poznám niekoľko rokov a s ktorými nemám spoločného snáď nič viac okrem nutnosti trávenia času v určitej inštitúcii zvanej škola. Lenže aj keď to nie je prvý a ani druhý krát čo sa ten pocit objavil, prečo si naň po tom všetkom ešte stále nedokážem zvyknúť?
S úsmevom na perách, ktorý nič neznamená... Sediac sama v lavici so slúchatkami v ušiach, počúvajúc vocaloid a kresliac si Matta s Lukeom, alebo Zora so Sanjim, alebo nejakú inú svoju pairingovú úchylku. Občasne skĺznuc rukou nižšie, kde mám na vrecku mikiny pripnuté tri One Piece odznaky.
Ľudia. Hlasné rozhovory. Smiech odniekiaľ zboku. Idiotská poznámka, ktorá by sa mi kedysi snáď aj zdala vtipná. Chladná duša navracajúca sa do svojho introvertného štádia v známom prostredí. Nulová snaha či chuť prelomiť bariéru. Nezáujem o ľudí. Obojstranný. A niekde hlboko zarezávajúci pocit osamelosti, ktorý nejde ignorovať, nejde vymazať...
Obzriem sa späť a nedokážem to pochopiť. Ako som sa mohla medzi nimi uvoľnene rozprávať, smiať? Aký to bol pocit, byť ich súčasťou? ... Nedokážem si spomenúť. Zdá sa mi to príliš vzdialené, aj keď to ešte pred mesiacom bola realita. Čo zostalo z osoby, ktorou som bola? Tiché plody depresie, o ktoré je dôkladne postarané od pondelka do piatka, sedem hodín v kuse. Pocit prázdna. Osamelé kroky po chodbe plnej ľudí, hľadiac pomimo, hľadajúc inú, stratenú realitu. Za oknom sa vietor pohráva s niekoľkými snehovými vločkami. Bezbrannými, ďaleko od seba, aj keď by mali patriť k sebe. Násilne oddelené od jednoliatej vrstvy snehu pokrývajúcej zem.
Tichá túžba. Nevyslovená. Prichádzajúca znova a znova a útočiaca na zraniteľné miesta. Príliš silné nutkanie vidieť a byť s osobami, s ktorými dokážem byť sama sebou. S tými osobami, ktoré sú mimo dosahu. Potreba zabudnúť s nimi na realitu, ktorá ma obklopuje.
Telesná. Rozprávam sa s ľuďmi. Hráme hru. Zapájam sa. Snažím sa. Sledujem okolie. Zabávam sa. Viem, že sa bavím. Smejem sa. Ale niečo vo mne sa zarazí. Smiech ustane, chvíľa pominie, a celé šťastie kamsi zmizne. Záhadne a bez stopy, ako keby ani neexistovalo. Náhle a nečakane. Kým ostatní zostávajú v pozitívnom móde, na mňa siaha chlad.
Nechcený pocit, ktorý sa nedá ľahko vysvetliť. Múry brániace smiať sa na tých banálne smiešnych veciach, na ktorých sa smejú ostatní. Nenapraviteľný nedostatok pozitivizmu. Nezdravo tmavý pohľad na svet.
Frustrácia nad vlastnými schopnosťami. Zlý dohľad na tabuľu. Unavené oči, ktoré vo mne vyvolávajú dojem, že chcú plakať. Ruky, ktoré sa trasú dosť na to, aby do dostatočnej miery sťažovali kreslenie. Neschopnosť spraviť ťahy, ktoré spraviť chcem. Pohľad na papier s troma slovami. Neschopnosť vyjadrovať sa.
Monštrum. Neviditeľné, vovnútri. Parazit...
Niekto sa so mnou rozpráva. Reagujem a zapájam sa viac z pocitu povinnosti, než že by ma ten rozhovor skutočne zaujímal. Nestojím oň. Rozptyľuje myšlienky, ničí sústredenie. Čísi hlas, ktorý by som najradšej vymenila za BadBye, ktoré mi pred chvíľou hralo v slúchatkách. Predstieraný záujem. A opäť nútený úsmev. Ani náznak odmietnutia človeka, ktorý sa rozhodol vyplniť desať minút môjho dňa sociálnou komunikáciou.
Jediný rozhovor, ktorý som počas celého školského dňa absolvovala.
Únava. Z toho všetkého. Opakované pretieranie očí. Snaha ignorovať cynické a sarkastické myšlienky. Tiché pozorovanie diania okolo, pasívne. Snaha pochopiť ľudí, prečo ich zaujíma to, o čom sa rozprávajú, prečo sa im tie slová zdajú vtipné, šokujúce, divné. Prečo sa dokážu päť minút non-stop smiať na nejakej kravine (ie. "dĺžne neexistujú." - výrok našej ruštinárky)...
Prečo majú niečo, čo mne chýba? Prečo môžu byť tak blízko tým, ktorí im rozumejú?
Som iná. Nechcem to zmeniť. Nepotrebujem ich spoločnosť. Nechcem sa s nimi rozprávať. Nežiadam od nich absolútne nič.
Tada... Itai.
I miss certain people... I miss them too much.
Because no matter what I tell myself, it's hard to keep going on like this.
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-
... Píšem to sem... z rozmaru. Rada sa odvolávam na rozmary. Moja viera, že niektoré veci nepotrebujú dôvod, a viera ľudí, že veci sa bezdôvodne nedejú... konečne som našla kompromis. Ľudské rozmary... Drobné, hryzúce pohnútky.
Píšem to sem, pretože to potrebujem zo seba dostať. A aj tak mám pocit, že nedokážem vyjadriť, čo vyjadriť chcem.
Dakara...
Comments
Proč mě právě tak strašně...zabolelo u srdce?
Nejspíš protože tohle znám až moc dobře. Je to až směšné, jak velice mě tenhle článek vystihuje. Vždycky jsem taková byla, obklopena jen hrstkou lidí, kterou skutečně můžu nazývat kamarády. Heh... je to směšné. Vždycky jsem si myslela, že je lepší, když budu sama...ono to až do jisté chvíle tak bylo. Ve škole se se mnou bavilo jen pár lidí. Nikdo tady nebyl,že by mě vyloženě "neměl rád", ale taky se se mnou nikdo nijak zvlášť nebavil a nebo jen když něco potřeboval... samozřejmě, že jsem to věděla. Byla jsem jim dobrá jen když něco potřebovali. Dalo se s tím tak žít, nikoho si nijak zvlášť nevšímat. Jenže před nějakou dobou se ve mě něco změnilo. Začala jsem postrádat nějakou tu společnost, do které bych opravdu zapadla. Kde bych všem opravdu rozuměla, se všemi si opravdu rozuměla. Začala jsem se díky blogu bavit s pár lidmi, se dvěma z nich jsem se dokonce setkala osobně, ještě stále se spolu bavíme, navštěvujeme se, i když bydlíme celkem daleko od sebe. To byl ten moment, kdy mě začalo hřát u srdce. Jasně, moc jsem toho se svou povahou nenamluvila, ale nikdy jsem nezapomínala naslouchat. Začalo mi být s těmi lidmi dobře. A najednou jsem se chtěla seznamovat s více lidmi, s takovými příjemnými, možná trochu ujetými lidmi- Otaku. Začala jsem se zapojovat do různých srazů, zatím jich všeho všudy bylo málo, ale i to mi stačilo. Tak jsem narazila vlastně i na tebe, Chibi, Nanu... Myslím,... ne, určitě bych litovala toho, kdybych vás a všechny ostatní nepoznala. Možná to nedávám moc najevo, protože bych to slovy ani nedokázala říct... ale... je mi s vámi dobře :) Jen... proč jsou takoví lidi ode mě vzdáleni tak daleko? :')