Yoshi. Jaa, here we go ~ Warning: YAOI ... Durarara!! fandom...
Oneshot, rozdelený na dve časti kvôli maximálnemu počtu znakov ktoré blog.cz dovoľuje =___=
---------------------------------------------------------------------------------------
...Kde človek nájde teplo v krajine ľadu?
A odkedy sa stáva nenávisť tak žiadaným pocitom? Je to vôbec nenávisť...?
Heiwajima Shizuo a Orihara Izaya... dvaja nepriatelia, v náručí chladnej Aljašky...

Z pier mu uniklo zastonanie. Obklopovala ho tma, ktorá pomaly ustupovala. Celou jeho bytosťou prechádzal pocit, že niečo nie je v poriadku. Pod sebou mal chladnú zem a na zápästí niečo kovové.
Pohľadom si privykol na pološero a posadil sa. "... Shizu-chan?" očami zastavil na blonďatom mužovi, ktorý sedel opretý o stenu so zatvorenými očami. Avšak ako vyslovil jeho meno, Shizuovi na čele zapulzovala žilka a ich pohľady sa stretli.
"Nevolaj ma tak," zavrčal. Aj on bol pravdepodobne predtým spútaný, ale pút sa poľahky zbavil dávno pred tým, než sa Izaya prebral. Kto bol vôbec schopný dostať ho sem? Predsalen, bol to Shizuo. Divné na tejto situácii bolo aj to, že ešte neprebúral stenu a neodišiel.
"Ale Shizu-chan..." nebol pre neho problém provokovať ho, už len to, že bol, že existoval, dýchal rovnaký vzduch a Shizuo sa naňho musel dívať bolo postačujúce na to vzbudiť v ňom chuť Izayu zabiť. A čiernovlások, uvedomelý o svojich i blondiakovych schopnostiach, akosi zabúdal na fakt, že on je tu ten pripútaný. On má ruku spútanú reťazami.
"Izaya!!" Shizuo sa vzpriamil v celej svojej výške. Nespočetne veľa ľudí ho označilo za najsilnejšiu osobu v Ikebukure, a keby ho poznali i ostatní, a viac ľudí, všetci... možno by dostal titul najsilnejší muž sveta. A navyše, s veľkým temperamentom.
Najviac ho vytáčala tá ľahostajná nezaujatosť a pokoj s akým sa naňho Izaya díval. Vtedy sa mu od končekov prstov do celého tela dostávala nekontrolovateľná potreba ublížiť mu. Ublížiť viac, než komukoľvek inému na tomto svete. Ublížiť tak moc, že sa už nepreberie.
Izaya sa pomaly postavil a ruky si ležérne zaboril do vreciek svojej bundy. Bolo mu chladno. Kamenné steny, podlaha, strop, mreže, okovy, reťaze. Napriek tomu všetkému mu na perách zostával ten typický arogantný úsmev. Jemný, ale výrazný, nakoľko sa odrážal i v jeho očiach. Sebaistota... bolo to kvôli tomu, že bol rýchlejší než Shizuo a čomukoľvek sa mohol včas vyhnúť? Že bol schopný ujsť od neho? Alebo len nedostatok pudu sebazáchovy...
Shizuova päsť mu tesne minula hlavu. Vzduch, prebudený týmto pohybom, ucítil na tvári. Skočil na bok ako keby sa nič nedialo. Ak by tá rana trafila, nedokázal by už viac vnímať realitu. Nikdy. Proste by ho Shizuo zabil, a to by sa ani nemusel snažiť. Lenže on je snáď jediná osoba, ktorá nemá problém uhnúť sa. Uhnúť Shizuovým pästiam či letiacim kontajnerom. Boli to veci, ktoré prinášali do jeho života čosi zaujímavé. Vážne si jeho prítomnosť užíval, a ten adrenalín s tým spojený.
Ako tak odskočil, reťaz pripútaná k jeho zápästiu zaštrngala a upútala jeho aj Shizuov pohľad. Chlap oblečený ako barman s povolaním butlera nebol blbý. Nedokázal sa síce ovládať, ale to neznamenalo, že je idiot. Jeho ruka chopila reťaz rýchlejšie, než by Izaya čakal, a trhla, takže sa ocitol hneď pri ňom. Zoči-voči nebezpečenstve, cítil ako Shizuova druhá ruka uchopila jeho tričko. Nebolo úniku, a on si stále veril. Pri pohľade do divokých dravých očí...
Voľnou rukou siahol do vrecka. Vec, ktorú nosil vždy so sebou. Kovová čepeľ vreckového nožíka... ktorý tam nebol.
V tmavých očiach sa mihol strach.
Shizuo strhol Izayu na bok, tak, že stratil pevnú zem pod nohami, a vzápätí ho prudko odhodil na opačnú stranu do steny. Jej štruktúra sa porušila a Izaya po nej pomaly skĺzol k zemi. Neschopný nadýchnuť sa či otvoriť oči hodnú chvíľu len ležal s tvárou k podlahe, kým k nemu prenikali Shizuove hlasné nádychy a výdychy, ako sám seba ukľudňoval.
Podoprel sa na ruke a pozrel naňho. Necítil nič zlomené, nič vážne, a aj tak to skurvene bolelo. A tá pravá bolesť mohla ešte len prísť, ak bol v šoku. "Prečo si poľavil?" Má prehľad v ľuďoch. Sú veci, ktoré dokáže predvídať, pozoruje, odhaduje, skúma. Ale teraz...
Shizuo neodpovedal. Nevedel čo povedať, tak skrátka mlčal. Izaya... i keď len na jediný moment kratší než nádych... vyzeral vyľakane a zraniteľne. Nikdy ho nepokladal za zraniteľného. A predsa nebol problém odtrhnúť mu ruky a nohy od tela ako bábke. Bolo tak jednoduché zlomiť mu každú jednu kosť v tele. Bol len kúsok od neho a neschopný brániť sa. Mohol urobiť čokoľvek, mohol sa ho raz a navždy zbaviť...
Tak prečo jeho telo v tú chvíľu stratilo krvilačnosť a kam zmizlo to nutkanie zabiť ho? Kam... kam, prečo...
Izaya sa s podporou steny posadil a sledoval, ako Shizuo ničí mreže. Ako keby trhal papier, bože, ako bolo pre neho všetko jednoduché. Chytať, hádzať, zráňať, ničiť. A pri tom vôbec nemal rád násilie.
"Shizu-chan..." prečo, zakaždým, keď ho oslovil, znelo to práve takto. Vypustené "o" z mena a prípona "-chan", ako keby boli veľkí kamaráti. Ako keby chcel niekoho oklamať, presvedčiť... zatiaľ čo oslovený si to nevykladá inak než provokáciu.
Rozostrilo sa mu videnie. Nebol osoba ochotná podľahnúť, pripustiť si, že niečo nevychádza ako by malo. Ale vlastne, vždy mal rád prekvapenia. Tie, ktoré dokázali prekvapiť. Robili veci zaujímavými.
Jedna mreža, vytrhnutá od zvyšku surovou silou, skončila v stene kúsok od tmavovláskovej hlavy. Neodrazila sa, neohla, nespadla na zem. Bolo to ako kúzlo, proste sa zaryla do hrubého kameňa a zostala tam trčať.
"Vravel som ti už toľkokrát - NEVOLAJ MA TAK!" Izaya bol profesionál v tom vyvolávať v ňom hnev. Vždy, znova a znova, a to ani nemusel použiť iné techniky, než to, čo robil stále. Vlastne, väčšinou nemusel robiť vôbec nič.
"Ideš preč...?" hľadel naňho zastretým pohľadom. Jednoduchá otázka, v ktorej sa neodrážali žiadne pocity. Nechá ho tam a odíde? On sám by to urobil. Obrátil by sa mu chrbtom a skrátka odišiel preč.
Shizuo si len čosi zašomral a pozrel na Izayu. Tmavovláska začala znova obklopovať čierna tma a to posledné, čo videl a vnímal, bolo ako človek, ktorý bol bližšie k tomu zabiť ho než kedykoľvek ktokoľvek iný, kráča k nemu. Cítil sa zraniteľný... zranený a zraniteľný... snáď prvý krát v živote... krehká ľudská bytosť...
Možno až sa prebudí zistí, že to celé bol len zlý sen.
So zatvorenými očami vnímal pravidelné natriasanie, ktoré znamenalo, že sa pohybuje. V ušiach mu hučalo a ticho sa miesilo so škrípaním snehu. Pomaly otvoril oči aby si pomohol upresniť svoju polohu.
Shizuo ho bez problémov držal na rukách - Izaya bol pre neho ako malé mača, ľahké a stratené. Nikdy mu nevenoval príliš myšlienok, vlastne mu bol viac než voľný - na osobu, pri ktorej vždy pociťoval nutkanie ju zabiť. A predsa sa ocitol v situácii ako je táto.
"Kde to sme?" ozval sa Izaya. V jeho zornom poli sa nachádzali len tri veci - sneh, sneh a Shizuo.
"Na skurvenej Aljaške," odvetil blondiak nie práve nadšený z toho, že sa Izaya prebral. Dúfal v ešte aspoň chvíľu kľudu. Ale bol to v každom prípade zaujímavý pocit, keď mu Izaya kládol otázky bez toho, aby sám vedel odpovede.
"Hmmm," zatiahol tmavovlások. Takže mu odpovedal. A čo je podstatnejšie - nenechal ho tam. Málinko sa pohol, nakoľko si vždy robil, čo chcel. "Je mi zima," oznámil Shizuovi so snahou dať niečo do poriadku. Skrátka mu nesedelo, že bol pri ňom tak blízko a necítil hnev či nebezpečenstvo.
"Ešte jedna sťažnosť a pôjdeš k zemi," varoval ho Shizuo s hlasom, v ktorom bol akýsi výstražný temný podtón.
"Nh," Izaya sa uškrnul. To je ono. "Som hladný," naklonil sa bližšie k jeho tvári a zahral sa na to mača, ku ktorému si ho vtedy Shizuo v duchu prirovnal - olízol ho.
V blondiakovi sa znova zdvihol hnev, spolu so zmätením, ktoré ale prevýšil. Proste dostal svoje ruky spod neho, takže Izaya stratil jedinú oporu a ako bolo sľubované, vážne zletel k zemi. Rukami inštinktívne tlmiac pád sa zaboril do ľadového snehu. Zdvihol hlavu, čeliac nekľudnému Shizuovmu pohľadu. Vážne bol znova naštvaný. Izayu zaujímalo, koľkokrát sa mu ho podarí tento deň naštvať bez toho, aby pri tom umrel. Ale Shizuo bol predsa len pešiak pohybujúci sa podľa jeho predpokladov. Takmer dokonale. Začali sa totiž objavovať medzery v tejto dokonalosti.
Shizuo vykročil smerom preč. Nebude stáť na mieste a čakať na to, čo Izaya urobí. Trpezlivosť nepatrí k jeho silným stránkam a s touto osobou je na bode nula. Navyše... čo sakra malo byť to olíznutie?! Ak si to spojí s tým "som hladný", dá sa dedukovať, že ho Izaya chcel zožrať ako jedlo. To sa nazýva kanibalizmus. Ale nemyslel si, že Izaya by bol až tak zvrátený človek.
V hlave sa mu znova objavilo čierne mačiatko.
Obrátil sa a pozrel na Izayu, ktorý sedel na zemi obrátený jemu chrbtom, tak, ako ho tam nechal. "Ideš?" on ho pri sebe nechce. Nechce aby išiel. Tak prečo sa to kurva spýtal?
Ten biely sneh bol na pohľad všade rovnaký a nepríjemne jednotvárny. Dostavila sa potreba mať pri sebe čosi živé aby si mohol nahovárať, že nie je sám, že ide dopredu, že má nejaký cieľ. Nenávidel pocit byť sám.
Izaya si nabral do ruky sneh. Chladil a štípal na jeho pokožke. Celá krajina, ktorá ho teraz obklopovala, vyzerala pre neho ako cesta do pekla. Do plameňov démona cez ľadové objatie. "Ne, Shizu-chan," prehovoril zamyslene, ignorujúc jeho otázku, ak si ju vôbec všimol. "Myslíš, že dôjdeme do pekla?" obzrel sa.
Ich pohľady sa streli a Shizuo sa odvrátil. Ten malý parchant... ako sa dostal tak mimo reality a prítomnosti? Ako keby žil v úplne inom svete. Bože, ako ho neznášal, každý jeho kúsok a celú jeho osobnosť. "Určite..." On na to neveril. Na nejaké nebo či peklo, a Izayu považoval tiež za realistu, ale ak sa majú obaja z nich po smrti niekam dostať, kamkoľvek, skončia na jedinom mieste, ktoré si môžu pomenovať peklom.
Nejako ich nezaujímalo prečo tam sú a kto ich tam dostal. Izaya to bral proste tak, že sa to deje preto, lebo sa to má diať. Vždy tak bral všetko a nepodstatné náhody v jeho zložitom a prepracovanom svete skrátka neexistovali. Ak aj niekedy boli, už vyhynuli.
"Vstaň," prikázal mu Shizuo. Ak ho neposlúchne, tak ho donúti. Alebo ho tam nechá... nie, skrátka ho donúti.
Izaya vstal. "Poďme domov..." Ikebukuro. Miesto, kde ho Shizuo nechcel. Nechcel ho tam, aby mohol ďalej žiť svoj nudný priemerný život. I keď spojiť Shizua s niečím priemerným je absurdné. Tmavovlások sa rozhliadol. Kade? Ktorý smer? Vyzeralo to rovnako, nech sa pozrel kamkoľvek. "Ako si sa sem dostal?" začínali v budove, teraz sú uprostred ničoho. A ten, kto ich sem doviedol, bol Shizuo.
"Normálne," zašomral. Ako keby sa z tej starej budovy zdalo niečo inak než odtiaľto. Žiadni ľudia, žiadna cesta, žiadny dopravný prostriedok.
Izaya vytiahol mobil. Žiadny signál.
Byť vážne trochu viac blázniví či optimistickí, mohli by si proste povedať "tak poďme tade~" a ísť rovno za nosom. To sa im ale priečilo, bez cieľa... teda, cieľ mali, a nezdalo sa, že by im dával príliš na výber. Vlastne by stačilo zistiť, kde je západ, a ísť tam. Ak sú na Aljaške, západ je cesta k moru a najkratšia trasa k Japonsku.
"Tak sa normálne dostaň naspäť," odvetil Izaya. Vážne mu začínala byť zima. Shizuo sa nenamáhal snažiť sa kontrolovať. Podišiel k Izayovi, schmatol ho za tričko a so slovami "niekoľko hodín tým smerom," ho chcel odhodiť preč. Ale Izaya sa mu tvrdohlavo zachytil rukávu.
"Niekoľko hodín?" zopakoval prekvapene a znova sa uňho objavil úsmev. "To som bol tak dlho mimo? Dobrá práca, Shizu-chan..."
Shizuo ho dostal od svojej ruky s pomocou druhej a hodil ho aspoň dva metre od seba. Nebolo to síce moc, ale sám nevedel, čo robiť. Mohol by kráčať celé dni a nič by sa nezmenilo. Ale Izaya... ak by prišiel do Japonska neskôr ako Izaya po tom, ako ho od seba násilne oddelil... tak by ho tentokrát vážne zabil. To radšej na to pôjde spôsobom "nepriateľa si drž blízko pri sebe" a až si bude istý, že si nespletie cestu, tak sa ho nejako zbaví.
To si vtedy povedal. Naozaj si myslel, že to tak bude.
Izaya ukázal prstom na oblohu. "A kde bolo slnko pred tými niekoľkými hodinami?"
"Hm?" Shizuovi v prvej chvíli nedošlo, čo mu tým chce povedať. Ale orientovať sa podľa slnka nebol vôbec zlý nápad. "Niekde... tam..." pre neho nebol problém nasledovať, sám o sebe. Predsalen, mal to v náplni práce. Ale že to bol práve Izaya, to už prekážka bola. A dosť veľká.
Tmavovlások sa uškrnul a pobral sa smerom na západ. Nasledovať slnko za prísľubom úniku z ľadového objatia. A Shizuo sa vybral za ním, sústrediac sa viac na škrípanie snehu pod svojimi nohami než na vlastné myšlienky. Nechcel sa sám seba pýtať ako ďaleko sú od pobrežia, ako dlho to vydržia, ako dlho potrvá, kým dôjdu do aspoň trochu civilizovanej oblasti... boli to otravné otázky, na ktoré by mu nikto v tej chvíli nedokázal odpovedať, tak sa snažil odpútať od nich pozornosť.
V chladnom snehu za nimi zostávali len stopy.
"Hej, pozri," Izaya si rukou zaclonil oči. Slnko odrážajúce sa od stáleho bieleho snehu ho unavovalo. Nekončiaca rovnaká scenéria - raz šli hore, raz dole, raz rovno.
"Čo?" Shizuo sa postavil vedľa neho.
"Nič sa nezmenilo," odvetil mu Izaya a svoje slová doplnil úsmevom á la to-je-strašne-zaujímavé-však? Na to sa rozbehol preč, až príliš dobre tušiac Shizuovu reakciu.
Blondiak sa za ním pustil dolu kopcom. Má toho dosť. Má dosť snehu a dosť tej osoby, ktorá ho sprevádza. Slnko klesalo nižšie a svietilo im priamo do očí.
Šmykol sa a jeho pád mal za následok vzostup bieleho snežného prachu spod neho k oblohe. Z neurčitého smeru začul Izayov smiech... no nie, on sa mu smeje. Smeje sa mu. V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. "IZAYA!!" Vstal a pomalým krokom sa vybral v ústrety tmavovláskovi. Izaya nejavil potrebu utiecť.
Čosi zapraskalo.
Pohľadom skĺzol ku svojim nohám.
Ľad.
Izaya s tým pohľadom, ktorý vedel všetko.
Vietor, prinášajúci snehové vločky.
"Ah-" jeden človek... Jeden jediný človek... Čo on komu spravil, že si toto zaslúžil? Áno, tak to je, má to za trest. Za trest, za to aký je, kým je. On si nemal nikdy dovoliť byť sám sebou, lebo byť sám sebou bolo príliš nebezpečné pre kohokoľvek, kto ním nebol.
A vlastne aj pre neho samého. Pošúchal si zápästie. Koľkokrát ho mal zlomené? A ostatné kosti? Vytrhávať zo zeme dopravné značky, hádzať autami, pomýliť si kontajnery či billboardy so zbraňami... Bol len hlúpy, obyčajný hlúpy človek...
Nie, on bol menej. Monštrum? Mohol sa sám diviť ako to, že ešte drží po kope, jeho telo.
Nohou urobil krok dopredu. Rozbehol sa ku miestu, kde stál Izaya. Orihara Izaya, jeho životný nepriateľ. Paradoxné je, že v dobe, keď si ho označil za svojho nepriateľa, mu Izaya vlastne ešte nič neurobil. Ale nedalo sa tomu zabrániť, oni dvaja na to boli skrátka stvorení. Aby jediný vzťah, ktorý medzi nimi mohol existovať, bol nepriateľstvo. Čisté nepriateľstvo. Nenávisť.
Všetky veci, ktoré sa medzi nimi odohrali... Izaya mal vždy záujem o Shizua. O to akým je, vždy vyťahoval na povrch jeho zlé ja. Vždy mu robil napriek, vždy sa pred ním zjavil keď to najmenej očakával. Vždy bol tam, kde ho ani kúskom svojho ja nechcel... Obšmietal sa okolo neho, sledoval ho, zabával sa na ňom, komplikoval mu život. Pripomínal mu kým je, ukazoval mu, že to nemôže zmeniť. Osoba, ktorá mu zakázala snívať. Bolo to tak, Hewajima Shizuo nemohol viesť 'pokojný' či 'obyčajný' život. A Izaya sa staral o to, aby na to nezabudol.
Ale napriek tomu všetkému... všetkému, čo nešlo odpustiť, na čo sa nedalo zabudnúť... bola to z Izayovej strany nenávisť?
Spolu s každým Shizuovým krokom zem pod ním praskala. Potom ho to predbehlo a on už len ucítil, ako ho kryha, na ktorej stojí, chce zhodiť do vody. Priezračne čistej a ľadovo chladnej vody Aljašky. Priamo pred Izayom, ktorý nečinne stál, bez čo i len minimálnej pohnútky niečo urobiť.
Shizuo skočil. Pristál na okraji ešte zdanlivo nenarušenej plochy, ktorá sa po jeho prudkom náraze odlomila a dostala ho pod vodu. Hladko, rýchlo, bezbolestne.
Skôr, než si uvedomil, čo sa stalo, nebol schopný dýchať. Neviditeľné ihličky molekúl H2O na bode mrazu bombardovali jeho pokožku, z tela mu unikalo teplo a každý jeden centimeter oblečenia, ktorý mal na sebe, ho ťahal dole.
Zaprel sa. Dokázal sa vzoprieť ľadovej náruči vody. Bolo to jednoduchšie, než vzoprieť sa sám sebe. Vynoril sa.
"Zima?" začul Izayov posmešný hlas. Ten pošuk si nedá pokoj. Chňapol po ňom s cieľom použiť ho ako oporu a súčasne ho dostať pod vodu a utopiť. Alebo nech umrzne, to by mu tiež stačilo.
Izaya pohotovo odskočil, takže ho nechytil. S pohľadom ktorý vraždil sa dostal z vody na takpovediac pevnú zem. Mal obrovskú chuť niečo vyhodiť do vzduchu... ale nič nebolo na dosah. Teraz začne hádzať kryhy. Ostro pozrel na Izayu. Stekala z neho voda, zapieral sa doňho vietor, lepili sa naňho vločky... zo všetkých strán naňho doliehal chlad. Obrovský, monštruózny, nekončiaci.
Tmavovlások kráčal dozadu, so skúmavým pohľadom upretým na Shizua. "Vieš, ak sa nepoponáhľaš..."
Vietor zosilnel, vločky zhustli. Izaya sa mu strácal z dohľadu.
Prichádzala búrka.
...