YAOI ... Durarara!! fandom...
Part II.

Ťažko sa dalo uveriť tomu, že na Zemi existuje tak chladné miesto. Bolo to ako koniec sveta. To, kam sa dostali... Aljaška... aké by len bolo skončiť na Antarktíde... Lenže, on vedel - či prinajmenšom veril -, že sa z toho dostanú. Stačí nájsť dvere s označením 'Núdzový východ'. Aj keď nájsť tu vôbec nejaké dvere bol zázrak.
A predsa boli obaja v takmer prázdnej štvorcovej miestnosti.
"Ne, Shizu-chan," ozval sa Izaya stojaci pri okne pokrytom snehom. Nemohol dlhšie mlčať, mal v hlave príliš veľa myšlienok a potreboval sa s niekým porozprávať. "Čo myslíš, že chcel dosiahnuť ten, kto nás sem dostal?"
"Ako keby ma to zaujímalo..." zaznela nevrlá odpoveď.
"... na čo posledné si spomínaš?..." čierne oči spočinuli na blonďavom mladíkovi, ktorý sedel na zemi opretý o čosi, čo možno kedysi malo účel postele. Shizuo hľadel do prázdna a potláčal triašku.
Pocit, že z jeho tela uniká teplo, bol desivý.
Izaya urobil niekoľko krokov a zboku sa k nemu predklonil. "Mal by si si to dať dole..." rukou zašiel pod okraj rozopnutej bundy. Stále bola vlhká a na povrchu jemne zamrznutá. Shizuo nebol schopný zohriať ju na znesiteľnú teplotu. "... Pozri..." rukou pátrajúcou po jeho tele nadvihol tričko a dotkol sa jeho ľadovej pokožky na bruchu. Shizuo sa trhane nadýchol a inštinktívne mu chytil ruku, čím ju zastavil od ďalšej akcie.
Len popudovo, či možno zo zvyku, vstal, obrátil sa a prudko pritlačil Izayu ku stene. Čierne oči na neho hľadeli s čistou vypočítavosťou. Keď blondiak pritlačil, Izayove ruky si ho pritiahli za driek bližšie k sebe.
"Presne tak..." zašepkal Izaya a znova sa dotkol jeho pokožky.
Shizuo pocítil jeho rozpálené prsty. Teplo... Priľnul k tomu pocitu, ako keby to bola tá jediná vec, ktorá ho dokázala zachrániť. Geniálny informátor a zároveň jeho úhlavný nepriateľ, v srdci chladnej náruče Aljašky. Cesta ku spáse.
Izaya sa uškrnul. "Tak to dáme dole, nie?" Potiahol Shizuovu bundu z jeho pliec a on sa nebránil, takže sama skĺzla až na zem. Tmavovlások pokračoval tričkom a potom ruky presunul k jeho rozkroku.
Shizuo sa strhol. Celá situácia bola príliš absurdná na to, aby si ju plne uvedomoval. Ako zlý sen. Len že sa cítil príjemne... Takže čo bolo na tom sne tak zlé?
Blondiak chytil Izayovi ruky a pritlačil ich ku stene nad tmavovláskovou hlavou. Následne ich pustil, aby z neho mohol strhnúť bundu. Jeho cieľom bolo Izayovo telo. To teplé telo vyhriate pulzujúcim srdcom, s prúdiacou krvou v žilách a pravidelnými výdychmi a nádychmi, ktoré ho udržiavali pri živote.
Hoci Izayovi naskočili zimomriavky pri jeho chladnom dotyku, intuitívne si vyzliekol tričko a Shizuo sa naňho pritlačil.
"Noták... Shizu-chan..." Izaya stiesnený medzi stenou a podchladenou osobou sa snažil skoordinovať svoje ruky a zbaviť ho nohavíc. "Bude ti lepšie..." Aj napriek Shizuovej fyzickej prevahe sa Izayovi podarilo ho v tomto stave donútiť cúvnuť a dotlačil ho na posteľ. Shizuo, ktorý ju nečakal, pretože usporiadanie akéhokoľvek nábytku v miestnosti mu už dávno vyletelo z hlavy, sa o ňu potkol. Ležiac na chrbte nespúšťal zrak z osoby, ktorá sa kolenami zaprela do postele obkročmo nad ním a konečne vyhrala boj so Shizuovým oblečením.
Chcel to. Chcel všetko to teplo, ktoré mu Izayova existencia mohla poskytnúť. Všetko, do posledného kúska, len a len pre seba. Pre ten pocit, že ho jedine to dokáže udržať pri živote. Ako závislák pichajúci si drogu. Naprosto oddaný voči svojmu najväčšiemu nepriateľovi.
Shizuo sa odpútal od toho kúska postele, ktorý chránil jeho pokožku pred chladom v miestnosti. Jeho ruky zablúdili k Izayovým pleciam a strhol ho pod seba. Tak prudko a náhle, že čiernovláskovi to na moment vyrazilo dych. Všetka tá dravosť, ktorá sa kopila v Shizuovom tele a prúdila ním rovnako ako životodarná krv.
"Hah..." vydýchol Izaya prekvapený intenzitou jeho správania a sotva si stihol rozopnúť zips na nohaviciach, už putovali dolu. Len s tlmeným žuchnutím dopadli na zem.
Niečo ako nežnosť či predohra sa nedalo očakávať. Izaya, ktorý sa ocitol na chrbte, sa nohou obtrel o Shizuov vzrušený úd. Prinajmenšom blondiak nešiel hneď na to ale do tej osoby, ktorá sa len nejakým nedopatrením ocitla pod ním, prenikol najskôr prstami.
Izaya zaťal zuby a prstami sa zaboril do plachty. Vedel, že to príde. Ale bolo to po prvý krát a na to ho nemohlo nič pripraviť. Jeho svaly sa protestne stiahli proti vlne bolesti, keď sa Shizuove prsty nekompromisne pohli. Žiadne uistenie, že to bude lepšie, neprichádzalo. Blondiak sa chtivo nahol dopredu a Izayove ruky sa uvoľnili z bledej látky a obmotali sa okolo Shizuovho krku.
"Shizu...cha-n..." pritiahol sa k nemu pričom z neho cudzie prsty vykĺzli. Nezvykol si na ne a nebol pripravený na to, čo malo nasledovať, ale nezáležalo mu na tom. Oboch viedla len živočíšna túžba a potreba kontaktu s rozhorúčenou pokožkou. Izayova ruka skĺzla po Shizovom penise. Netrpezlivo sa pohol a s pomocou Shizuových rúk na svojich bokoch dosadol na jeho úd.
"Ah..." Izayove telo sa prehlo v kŕči a Shizuo ho znova dostal do vodorovnej polohy. Prinajmenšom chvíľu počkal, malá zhovievavosť voči trpiteľovi.
"Bolí?" ozval sa Shizuo zastretým hlasom keď sa prvý krát pohol proti Izayovi. Tmavovlások si skusol spodnú peru aby mu niečo neodvrkol. Aj keď jeho myslenie zlyhávalo, ten malý varovný hlások v jeho hlave si stále odvádzal svoju prácu. Ten pocit spojenia, keď bol Shizuo v ňom, bol... iný. Iný než čokoľvek, čo zažil, odlišný od všetkého čo si dokázal predstaviť. Výnimočný, cudzý a žiadaný. Pomaly sa za Shizuovej spolupráci dostal z prvej fázy a jeho telo prekonalo prvotný šok. Dvaja muži, divokí a so všetkou sebeckosťou, spoznávali neprebádané územie a ľudské hranice. Nestačilo im to. Nemali dosť. Ich telom sa rozlievala zvrátená túžba.
Izaya si drsne Shizua pritiahol bližšie. Prstami sa zamotal do jeho vlasov a vnímajúc každý centimeter jeho bytosti sa perami dostal na tie jeho. Do činnosti zapojil aj jazyk a keďže Shizuo sa k tomu nemal, jeho druhá ruka zablúdila do vlastných slabín.
Shizuov jazyk mu vykĺzol z úst a presunul sa z kútika pier cez líce po krku až na kľúčnu kosť. Ochutnával ho ako potenciálnu potravu a pritom pre neho Izaya v tej chvíli nebol viac než nástroj na uspokojenie.
Akonáhle pritvrdil, Izaya sa neovládol a z pier mu unikol ston. Ston, ktorý lahodil blondiakovým ušiam. Obaja dýchali zrýchlene a stihli kompletne zabudnúť na prostredie, ktoré ich obklopovalo, ako aj na situáciu, v ktorej sa ocitli. Obaja zabudli na to, kým sú. Pretože v porovnaní s intenzívnou a dráždivou prítomnosťou, ktorá ovládala celé ich bytosti a vlievala im vzrušenie do žíl, niečo ako minulosť či budúcnosť strácalo svoj zmysel. Celá slnečná sústava bola zanedbateľná v porovnaní so silou ich práve nadobudnutej skúsenosti. Boli celkom pri zmysloch a zároveň úplne mimo.
"Ahhhh....." tmavovlások cítil napätie, ktoré prešlo jeho svalmi. Rovnako dobre cítil Shizuovu maličkosť v sebe, jeho vlhké pery i ruky, ktoré sa konečne začali činiť. Cítil všetko, vzrušenie, chtivosť, nenásytnosť. A svoju vlastnú bezmocnosť v tomto celom. Nebol schopný ničoho, nemohol nič zmeniť či ovplyvniť a nad ním zostávala otázka... Má to tak byť? Je to tak v poriadku? Jeho osoba si na ten moment spojenia prestala byť čímkoľvek istá. Pôda, na ktorej stál, sa prepadla a on cítil prázdny priestor pod sebou. Pod náporom pocitov z neschopnosti ovládať udalosti okolo neho. Všetko sa to dialo bez jeho vedomia či pričinenia a on sa len díval, ako mu to uniká pomedzi prsty. Len pár sekúnd nerozhodnej odpovede na otázku "Chcel by si vôbec niečo zmeniť? Teraz, v tejto chvíli..." Vedel, že to celé čoskoro bude za ním a že toto ľadové objatie nemá moc vyviesť jeho život zo zabehaných koľají. Vedel, že sa nič nezmení. V Shizuových očiach si vyčítal, že toto celé.... nič neznamená.
A veci bez významu nie sú veci, ktoré by niečo zmenili.
Stotina sekundy a jeden zastretý pohľad. Toľko stačilo, aby mu toto celé prešlo mysľou bez toho, aby sa čímkoľvek z toho hlbšie zaoberal. Len to prišlo a odišlo, rovnako ako táto udalosť, niečo bezvýznamné. Jeho myšlienky neboli schopné držať viac pokope.
"Ah-h..." vydýchol a zaklonil hlavu. Vrcholil.
Popravil si kabát a rukáv mu skĺzol na dlaň. Siahol po zipse aby sa zapol. Zdvihol pohľad ku stropu zahalenému v tme. Keď zvuk zipsu utíchol a Izayove prsty dorazili do svojej destinácie, natiahol si na hlavu kapucňu. Nemohol očakávať, že po tomto bude ešte niečo nasledovať... Čokoľvek...
Obrátil sa a podišiel ku posteli, na ktorú si vzápätí sadol. Zahľadel sa na spiacu Shizuovu tvár. Prstami mu zľahka odhrnul blonďaté vlásky z jeho tváre a na perách sa mu mihlo čosi ako úsmev. Ten pohľad... nebude mať naňho už ďalšiu šancu. Neuvidí ten mierumilovný výraz kľudu a Shizua ako niekoho nevinného bez privilégia brániť sa. Nemá nárok.
"Né, Shizu-chan..." jeho hlas sa premiešal s tichom v miestnosti. Jediného úkrytu uprostred ničoho. Tmavovlások vstal, pripravený opustiť tú spiacu osobu či teplo a útulie, ktoré mu pobyt tu poskytoval. Bol pripravený vzdať sa toho mála, ktoré s pohybom ručičky na hodinách strácalo dôležitosť, len pre návrat do toho sveta, ktorý si vybudoval. Podišiel ku dverám a s rukou na kľučke sa k nemu ešte raz obrátil. "...prečo proste neumrieš?"
Otvorenými dverami dnu prenikol chladný vietor i zopár snehových vločiek. Tmavovlások vykĺzol von. Blondiak sa s príchodom chladného vzduchu zamrvil na posteli. Izayov odchod ho zo spánku nevytrhol.
Zdvihol ruku aby zaclonil slnečné svetlo ostro sa zabodávajúce do jeho očí. Obklopený vysokými budovami a záplavou ľudí. Ikebukuro. On už odtiaľto nikdy neodíde. Ako súčasť davu a predsa ten, ktorého všetci poznajú. Obávaný pre svoju labilnú úroveň sebakontroly. Toľkokrát ho napadlo proste odtiaľto vypadnúť a začať odznova. A teraz... už nikam ísť nechce. Na žiadne zasrané miesto bez ľudí, nie, on zostane tu, v Tokyu. Stálo ho toľko námahy vrátiť sa..
"Oi~" ozvalo sa mu za chrbtom. Bez toho, aby premýšľal, siahol po najbližšej lampe a vytrhol ju zo zeme.
"...Ty!!" Shizuovi sa nebezpečne zalesklo v očiach. Do krvi mu stúpol adrenalín. Začul cvaknutie vreckového nožíka.
"Ten 'ty' má aj meno," tmavovlások potešene vyplazil jazyk.
"Izaya," zavrčal Shizuo a zahnal sa lampou. Menovaný sa zohol a tak len presvišťala tesne nad ním. Ľudia v ich blízkosti s rešpektom a strachom vypratávali okolie. Do tohto sa nechcel zapliesť nikto. Zdalo sa, že nikto medzi nimi nebol dosť veľký blázon na to postaviť sa Hewajima Shizuovi. Ale ten jeden tam predsa len bol. Zasmial sa.
"Takže sa ti podarilo vrátiť sa?" znova predvídavo uhol pred blondiakovým prejavom agresivity. "Ale čakal som ťa skôr..."
Shizuo prudko dýchal. Nemal najmenší dôvod ovládať sa. Prečo? Kvôli osobe, ktorá stojí pred ním s výsmechom na tvári? Kvôli niekomu, kto mu zničil celý život a stále nebol ochotný z neho vypadnúť? Pre niekoho, kto priam prosí o to, aby ho udrel? Aby ho umlčal, zmazal ten jeho posmešný úškrn, zbavil ho arogancie i života ako takého.. Tie čierne oči ho na to nahovárali zakaždým, keď sa do nich pozrel. Nenávidel ho ako osobu, nenávidel jeho pohľad, jeho gestá, jeho hlas, jeho vystupovanie. Nenávidel otvorenú provokáciu a svoju neschopnosť zabiť ho.
Vzduchom presvišťala lampa ako meč.
Čo po tom, že boli spolu v krajine snehu? Všetko, čo sa udialo, spomienky, ktoré pretrvali... Záležalo na niečom z toho?
Izaya sa zvrtol, skočil na obrubník a rozbehol sa preč. Blondiak sa poslušne rozbehol za ním, rozháňajúc sa lampou v prirodzenom rytme pohybu. Jedného dňa... jedného dňa to zvládne. Dobehne ho, zastaví a donúti ho ľutovať každú sekundu v jeho prítomnosti. Donúti ho báť sa, donúti ho krvácať, donúti ho cítiť bolesť a kričať. Donúti ho trpieť. A nedovolí mu uniknúť. Už nikdy viac.
Keby sa budovy mohli hýbať, určite by im odskočili z cesty. Pôsobili desivo, dve osoby schopné zabiť, s osobným sporom, ktorý začal prakticky bez dôvodu a tak nebola možnosť ako ho ukončiť. Mali to v génoch, či to bol osud, alebo za to mohol Boh... nech bola príčina ich stretnutia a nenávisti akákoľvek... nezáležalo na tom.
V ich rozbitom svete... už nezáležalo na ničom...