Oi! Ange po dlhej dobe napísala poviedku ~ ... mah... uhhhh.... ahn.... hopefully it's not too bad ~
Right, and warning, if there's any necessary... shounen-ai ahead.
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-

Pohľad modrých očí bol zaseknutý do stropu, ktorý mal nad hlavou a ktorý nebol jeho. Aj napriek tomu ho poznal až príliš dobre. Odkiaľsi zboku sa ozvala víťazná zvučka nejakej pretekárskej hry a to pritiahlo jeho pozornosť, obrátiac hlavu tým smerom. Zahľadel sa na osobu, ktorú osvetľoval veľký monitor posadený na zemi. Jeho pery mimovoľne prešli do ľahkého úsmevu. Áno, pozerať na tú osobu bol predsa len lepší nápad ako pokúšať sa zhypnotizovať strop, aby v ňom mohol prebudiť skrytého chameleóna, a čakať, kým sa sfarbí na žlto.
Chalan ako keby vycítil pohľad, ktorý sa doňho zarezával, a s úškrnom sa obrátil. "Hej, poď hrať!" vyzval druhého chalana. Jeho tón bol podfarbený radosťou z úspechu.
"Nejdem," zaznela rázna odpoveď, doplnená hodením vankúša do tváre.
Ten chalan letiaci vankúš poľahky zachytil tesne pred tým, ako mal šancu trafiť cieľ, a so smiechom si ho pritiahol k sebe. "Ichirou, noták. Je to zábava." S neskrývaným nadšením prikývol vlastným slovám. Na obrazovke za ním sa medzitým zjavila tabuľka skóre podfarbená tichou hudbou a nápis "Press Any Key To Continue."
"Nah." Skepticizmus v zdravej miere. Podoprel sa rukou a vytiahol sa do sedu. Zneužíval cudziu posteľ, ale bolo to v poriadku, aj tak na nej neplánoval stráviť noc. "Samozrejme, že je to zábava," sarkasticky sa uškrnul späť, "keď stále vyhrávaš."
Tmavovlasý chalan vyzeral, že to chvíľu zvažuje, v akejsi snahe prejsť k diplomatickému výsledku. "Okej. Ešte jedno kolo a zmeníme hru."
Miestnosťou sa rozľahol povzdych premiešavajúci sa s dunivými tónmi čakajúcej znelky. Zosunul sa z postele na zem, presúvajúc sa tak do blízkosti druhého mladíka, s akýmsi kompromisným postojom. "Ale len jedno," zdôraznil tónom, ako keby sa hralo podľa jeho pravidiel.
Aj napriek tomu, že nezdieľal Yuutove nadšenie pre hru, musel sa opäť pousmiať. Nemal v tele jediný náznak potreby spánku, bol príliš čulý na to, koľko bolo hodín, a nevidel dôvod nevyužiť to. Chopiac sa ovládača bol pripravený na posledný zúfalý pokus o výhru, o ktorom už dopredu vedel, že stroskotá. Lenže to vyzvanie na hru odmietnuť nemohol.
Nie pri tých okolnostiach, o ktorých Yuu nevedel. Mohlo to byť totiž posledný krát, čo majú šancu si tú hru spolu zahrať...
Mesačné svetlo vstupovalo cez otvorené okno do miestnosti a osvetľovalo postavu ticho stojacu v jej centre. Obrazovka bola dávno vypnutá, bola chladne tmavá a splývala s nočným šerom, ktoré tam vládlo. Vo vzduchu sa vznášal nádych skorej jesene. Svet bol dokonale nehlučný, nič sa ani nepohlo, nevydalo ani zvuk.
Stál tam z vlastného popudu, ktorému už sa nedokázal brániť. Pre vlastný pocit, ktorý chcel a potreboval pochopiť, a bol si až moc dobre vedomý toho, že toto je jeho jediná príležitosť. Bez toho, aby sa snažil to sám sebe vysvetliť, bez toho, aby sa tú svoju podstatu pokúšal zamietnuť... Díval sa na neho. Na tú pokojne spiacu tvár, ktorá jeho pohľad neopätovala. Na tie zavreté oči, ktoré boli podfarbené tmavším odtieňom spôsobeným nedostatkom spánku. Na pery, ktoré boli málinko pootvorené v dokonale uvoľnenom geste. Jedna ruka bola na vankúši a na jej pokožke kontrastovali tmavo hnedé strapaté vlásky, o ktoré sa opierala. A jeho hruď sa dvíhala a klesala, v pravidelnom rytme nádychov a výdychov.
Ichi šklbol rukou pod náporom náhleho popudu dotknúť sa ho. Preňho predstavoval dokonalosť, aj keď o tom sám nevedel. Chcel ho, a konečne sa dostal do bodu, keď už to nebol ochotný v sebe potláčať. Aj keď sa ozvalo jeho svedomie, že to voči Yuuovi nie je správne. Lenže on už nemohol premýšľať na tak racionálnej úrovni, aby daný hlas svedomia poslúchol.
"Yuu. Spíš...?" vyslovil ticho, takmer ako keby sa bál zo spánku vyrušiť samotný vzduch. Tá stála nehybnosť... narušil ju, vlastným pohybom. Krok vpred. A ďalší. Tlmené v mäkkom koberci, pokračovali, až kým nebol celkom pri posteli, na ktorej okraj si sadol. Pomaly, zľahka, nespúšťajúc pohľad z tej tváre.
Jeho slovám sa nedostalo odozvy. Neprekážalo mu to, skôr naopak, istým spôsobom mu to vyhovovalo. Yuu nemusel vidieť túto jeho stránku. Nemusel to vedieť. Bolo to tak lepšie...
Rukou sa zaprel do postele z druhej strany mladíkovho tela a posteľ pod tou váhou málinko poklesla. Druhú ruku bez ostychu natiahol k jeho tvári a odhrnul pramienky vlasov z tváre, pričom nechal svoje brušká prstov hladko skĺznuť po pokožke. Letmý, elektrizujúci dotyk, a záchvev dychu, ktorý to v ňom vyvolalo. Dlaň stiahol, naslúchajúc vlastným inštinktom, ktoré mu to kázali.
Pretože v ňom sa ozývalo niečo iné. Niečo, čo zúfalo túžilo po láske, na ktorú nemal nárok. Už ani nevedel, kedy presne si tie pocity začal plne uvedomovať. Skrátka tam boli a v tomto bode to už preňho bola absolútna prirodzenosť, aj keď si ju nechával pre seba. Snažil sa to ukryť, pretože sa bál odsúdenia. Ľudia mali v povahe odmietať tých, ktorí sú odlišní.
No teraz už to bolo v poriadku. Bola to posledná noc, ktorú mohol na tom mieste stráviť, takže na tom nezáležalo. Potreboval sa rozlúčiť, ale nedokázal to. Jeho popudy boli až príliš silné a aspoň raz, aspoň jeden jediný krát chcel vedieť, ako chutí zakázané. Aspoň si odhryznúť z jedovatého jablka, nepotreboval ho zjesť celé. Chcel len kúsok... o viac nežiadal. Nemal nárok.
"Yuu..." tichý šepot mu z pier ukradol nočný vánok, ktorý zrazu prenikol dnu otvoreným oknom. Bolo to ako pokyn, ako keby niekto práve roztrhol aj tú poslednú niť, ktorá ho zastavovala. Skrátka sa naklonil nad neho a sklonil hlavu, bližšie k tej jeho. Na moment zamrznúc v pohybe a uvedomujúc si ich šialene malú vzdialenosť. Mal to tam, na dosah ruky. Odpoveď na svoju otázku. Odpoveď na tú naliehavú potrebu zistiť, aký je to pocit, zistiť, do akej miery je to skutočné. Skutočne ochutnať zakázané, v realite omnoho reálnejšej než akékoľvek sny či predstavy.
Na jeho pokožke ho zašteklil dych druhej osoby. Na moment mu hlavou preletela bláznivá myšlienka. Zdalo sa mu, že Yuuov dych sa zrýchlil. Tá myšlienka však bola potlačená, zdravou dávkou skepticizmu a neochotou podľahnúť čomukoľvek, čo ho mohlo v tú chvíľu prerušiť.
Akákoľvek vzdialenosť medzi nimi sa premenila na nulovú v priebehu nasledujúcej sekundy.
Ich pery sa dotkli. Nežne zamručal a vzal Yuuovu spodnú peru medzi svoje. Všetko, čo do tej chvíle existovalo v jeho hlave, bolo zázračne vymazané. Okolie prestalo existovať, každá drobnosť stratila svoju dôležitosť. Podstata hmotného sa rozpadávala, hodiny prestali tikať, vánok opäť ustal. Nebolo nič, čo by ich prerušilo.
Tá chuť, bola taká zvláštna a cudzia. Chcel z nej viac. Odtiahol sa, na jeden jediný nádych, len aby sa mohol opäť vrátiť svojimi perami na tie jeho. Potreboval to zopakovať. Akési uistenie, že sa to odohralo. Že mu jeho zmysli neklamú. Len aby ešte na chvíľku zahnal bolestivý pocit, ktorý bojoval o pozornosť v jeho podvedomí. To tiché oznámenie, že sa to už nesmie a nebude opakovať. Že v momente, keď vyjde slnko, jeho posledná šanca nadobro skončí, a už nikdy nič viac nebude. Žiadny dodatok, žiadne pokračovanie. Nič.
Prekvapilo ho, keď ucítil Yuuove pery pohnúť sa. Nadvihol sa nad neho, prerušiac tak ich dotyk, uprene hľadiac na jeho tvár. Miesili sa v ňom dva pocity - nepokoj z toho, že sa prebudí, a zároveň akési tiché dúfanie, že sa tak stane. Mohol si len predstaviť jeho oči v chladnom pološere mesačnej noci, ako sa dívajú presne do tých jeho. Ucítil nervózne šteklenie v podbrušku, vyvolané obyčajnou myšlienkou. Myšlienkou na akceptáciu, na prijatie toho, kto je.
Tmavé vlásky rozložené na vankúši v chaotickom usporiadaní sa preskupili. Yuu sa na posteli zamrvil, obrátiac sa na bok tvárou smerom do miestnosti, ale oči neotvoril. Neprejavil jeden jediný náznak toho, že by už nespal. Na miestnosť opäť dopadlo prvotné ticho, ktoré bolo vzápätí vyplnené tlmeným tikotom hodín, ktoré sa opäť dali do pohybu.
Ako keby sa to celé nikdy neodohralo.
"Né, Yuu," tiché slová narúšali ten sústredený tikot. "... niečo som ti nepovedal." Jeho hlas mal v sebe akúsi nežnosť a zvláštny druh pokoja. "Zajtra odchádzam, preč, za hranice. My dvaja... už sa nikdy neuvidíme." Slová pohltilo ticho.
Žiadna reakcia, žiadna odpoveď.
Ľahký úsmev, dokonale ukrytý pod zamatom tmy, ktorá zavládla v momente keď mesiac zakryli ťažké mraky. "... milujem ťa." Dodatok, len šepot, a neuveriteľné množstvo úprimnosti v dvoch slovách, ktoré do tej doby preňho predstavovali len filmové klišé.
Ešte chvíľu tam sedel, premýšľajúc o vlastných pocitoch a vrezávajúc si ich do pamäte. Vedel, čo mu to prinesie v budúcnosti. Bolesť z túžby, ktorá zostane nevyplnená. Tá bolesť, akú vyvoláva bytostné chcenie či potrebovanie niečoho, čo bude a vlastne aj vždy bolo ďaleko z jeho dosahu. Bol si toho vedomý, ale v tú chvíľu mu na tom nezáležalo. Zúfalo moc sa snažil si to celé zapamätať, presne tak, ako sa to odohralo a ako to cítil. Mohla to byť zvláštna pohnútka, ale on vysvetlenie nemal. Ani oň nežiadal.
Po uplynutí desiatok minút, ktoré sa zdali ako celá večnosť, pomaly vstal. Pri odchode sa zastavil na prahu dverí Yuuovej izby, len aby sa mohol otočiť pre posledný pohľad.
A potom, potom sa dvere za ním zavreli.
Vonku začínalo svitanie...
Hľadel na papier vo svojich rukách ako keby nebol schopný pochopiť slová, ktoré na ňom boli napísané. Myslel, že to bol len sen, tak prečo...? Prudko zdvihol hlavu a pozrel na hodiny. Mal pocit, že sekundová ručička sa hýbala príliš rýchlo, snažiac sa obrať ho o to posledné, čo mohol urobiť.
"Nemôže odísť..." hlesol sám pre seba. Jeho myšlienky kričali na telo, nech sa pohne, ale to odmietalo. Jednu celú bolestivú minútu len stál, aj naďalej vstrebávajúc slová napísané písmom jeho najlepšieho priateľa. Poznali sa už od detstva, myslel, že medzi sebou nemajú tajomstvá, že nič neskrývajú. Tak prečo mu o tom nepovedal? Prečo spravil niečo tak úbohé ako nechať mu kus papiera so slovami, že odchádza z krajiny?
Lenže... Bolo to tam. Čas odchodu autobusu, ktorý ho odvezie preč. Ako keby dúfal v niečo, ako keby chcel, aby Yuu vedel, že ak ho chce ešte vidieť, musí sa poponáhľať. Akási nádej ukrytá v štyroch číslach predelených dvojbodkou.
Pustil papier. Svojimi dlhými štíhlymi prstami si zľahka prešiel po perách v akomsi zamyslenom geste a v snahe obnoviť zahmlenú spomienku. Sen... sen, v ktorom bol Ichi blízko pri ňom. Príliš blízko. Nevidel ho, pretože mal zavreté oči, ale vedel, že tam je. Cítil dotyk jeho ruky na vlastnej tvári. Počul ho dýchať. A počul aj tie tiché slová "zajtra odchádzam". Lenže to mal byť len sen, tak prečo...?!
"Bakayaro!" zanadával nahlas neprítomnej osobe a konečne prinútil svoje telo dať sa do pohybu. Do žíl sa mu dostal adrenalín, ktorý vytláčal myšlienky a dostával do popredia konanie. Len z toho jednoduchého dôvodu ako bol strach z toho, že nedostane možnosť rozlúčiť sa. Že nebude mať nárok na tú šancu zastaviť ho a že to bude až do smrti ľutovať.
Obul sa, schmatol mikinu, ktorá visela na vešiaku pri dverách a vo vrecku ktorej zaštrngotali kľúče, trhnutím otvoril dvere a vybehol von.
Zvuk jeho krokov sa odrážal od rovného asfaltového povrchu a premiešaval sa s jeho dychom, ktorý bol zrýchlený. Nespomalil. Ani keď mu dochádzali sily nespomalil a pokračoval v behu, pretože on nemal čas na to spomaľovať.
Na nebi nebol ani náznak z oblakov, ktoré sa tam minulú noc kopili. Mraky len prešli nad mestom, pršalo niekde inde. Obloha bola čisto modrá a nepoškvrnená. Ako keby sa svojou dokonalosťou chcela svetu pod sebou posmievať. Slnečné lúče neboli schopné dosiahnuť na všetko, a tak vrhali dlhé, ranné tiene.
Uvidel posledný roh, ktorý ho delil od zastávky autobusu. Tuho zavrel oči a zrýchlil, nakoľko mu to stav jeho svalov ešte dovoľoval. Sklonil hlavu v akomsi naivnom pokuse získať aerodynamickejší tvar a vytrel ruku vpred, v presne vypočítanom momente, aby sa ňou zachytil lampy a mohol ju využiť na to, aby zmenil vlastný smer bez toho, aby výrazne spomalil.
V momente, keď zahol za roh, otvoril oči. Vedel, že tam je, pretože ho počul. Autobus. Jeho motor tíško nespokojne vrnel, prekypujúc túžbou konečne sa opäť pohnúť. Hnedé oči sa na moment zahmlili, pod náporom myšlienky, že to nestihol. A tiež z nedostatku kyslíka.
Spraviac pár krokov vpred si uvedomil, že konečne prestal bežať. Úplne mimovoľne. Hŕstka ľudí stála pred dverami autobusu, nenáhlivo nastupujúc do malého, stlačeného priestoru s nedostatočnou klímou. Tam medzi tými telami uvidel časť červenej mikiny a hnedé vlasy pomerne vysokého mladíka.
Jeho srdce vynechalo jeden úder.
Chcel zakričať jeho meno a získať si tak jeho pozornosť skôr, ako by mal možnosť nastúpiť a navždy odísť. Chcel dostať to privilégium sa aspoň jeden posledný krát dostať do jeho blízkosti. Boli spolu dlho, vždy. Zdalo sa mu, ako keby bol v každej jeho spomienke. Ich životy boli prepletené a on si nedokázal predstaviť, že sa zrazu len tak pretrhnú a pôjdu inými smermi, z minútu na minútu. Avšak jeho hlas v ten moment zlyhal, jeho pľúca odmietali vydať vzduch na takú triviálnu záležitosť ako bolo vyslovenie mena.
Náhlivo spravil niekoľko ďalších krokov, mažúc tak vzdialenosť medzi nimi, a keď sa dostal dostatočne blízko, natiahol ruku a potiahol ho za rukáv. Predsa len nepotreboval vysloviť jeho meno na to, aby si získal jeho pozornosť.
Ichi sa stal takmer jedinou osobou, ktorá ešte nenastúpila. Obrátil sa, s tým dobre známym nervóznym šteklením v podbrušku, ktoré bolo príznakom očakávania. Jeho oči sa zahľadeli do tých hnedých, ktoré im pohľad opätovali, a on si popravil veľký batoh prehodený cez plece, pripomínajúc si, že to celé malo už predsa skončiť. Že nemá zbytočne dúfať, pretože nech Yuu povie či spraví čokoľvek, budúcnosť nezmení.
Ale ako sa tak zahľadel do jeho očí, naozaj dúfal, že je to inak. Že potajme vyrobil stroj času alebo niečo podobné, a zmení to, čo sa deje. Že spraví nejaký zázrak. Potriasol hlavou, proti vlastnej vôli tak spúšťajúc pohľad z Yuuových očí. Zakázal si myslieť na také veci. V prvom rade, bolo to jeho rozhodnutie.
"Zbabelec..." To bolo prvé slovo, ktoré vyslovil. S hlasom, ktorý si nebol sám sebou istý, ale zároveň obviňoval. Bol to taký tón, ktorý chcel viniť všetko zo všetkého, len aby sa vyhol tomu, aby vina padla na neho. "Nič nepovedať... nechať len odkaz..." Mračil sa. Nebolo to to, čo by mu chcel povedať v takejto situácii, ale predsa len to od neho nebolo fér.
"Idiot," vrátil mu to Ichi, a až s tými slovami sa obrátil späť naňho, čeliac tomu hnedému pohľadu. V jeho hlase bola akási jemnosť. Na perách sa mu objavil bolestivý úsmev. Presne tomuto sa chcel vyhnúť. Tej konfrontácii z toho, že zajtra tu už nebude. Niečo v ňom však neznieslo pomyslenie na to odísť len tak, a práve tá jeho časť pripísala do odkazu na papier čas odchodu autobusu. "... Prišiel si neskoro." Povedal potichu, ťahajúc tak pozornosť smerom na osobu za jeho chrbtom. Postarší pán, ktorý sa práve dohadoval s vodičom v snahe kúpiť si lístok. Bola to posledná osoba, ktorá stála medzi Ichirom a nastúpením.
Yuuom prešlo mrazivé uvedomenie, ktoré sa mu ani trochu nepáčilo. "Oi," jeho pohľad preskočil z toho muža späť na osobu, ktorú poznal celý svoj život. Tak nejako vždy predpokladal, že s ňou strávi aj zvyšok života, bol to automatický predpoklad, proti ktorému nič v ňom nikdy nehľadalo argumenty. "Neodchádzaj."
Ichi si zahryzol do pery v nervóznom geste. "Odídem," oznámil na rovinu, v duchu si opakujúc, že toto je jediné rozhodnutie, ktoré naozaj nemôže zmeniť. Bolo na to príliš neskoro.
"Nie takto," do tónu tmavovlasého chalana prenikol protest, silný, jasný a bolestivý. Ichi ho takto nechcel vidieť. Nechcel vidieť tú bolesť, ktorú práve spôsoboval. Nechcel tu byť, keď dôjde na následky... Vlastne mal Yuu pravdu. Dôvod prečo napísal ten odkaz bez toho, aby mu to povedal priamo... hľadal to najjednoduchšie východisko. Predsa len bol zbabelec.
Autobusár si odkašľal. "Nastupujete...?"
Hnedovlasým mladíkom trhlo a okamžite sa obrátil, akosi rozrušene. Prikývol. "Áno."
Pri tom jednoduchom slove Yuua bodlo pri srdci.
Natiahol ruku, aby ho mohol znova potiahnuť, akýsi zúfalý pokus ho zastaviť v momente, keď si uvedomil, že to už nemá zmysel. Odmietanie skutočnosti. Ibaže jeho ruka minula Ichiho, keď ten vybehol po schodoch dovnútra a požiadal o lístok, hľadajúc vo vrecku nejaké drobné, ktorými by zaplatil.
"Oi..." výzva na pozornosť. Príliš tichá, s akousi trpkosťou. Ako sa to mohlo stať? Naozaj sa mu len tak otočí chrbtom a odkráča, skutočne ho opustí? Mince zaštrngotali. Ozvalo sa poďakovanie. "Oi!" zopakoval hlasnejšie, zdvihnúc hlavu a oprúc sa rukou o rám dverí, ak by šoféra náhodou napadlo ich zavrieť a odísť. "Ichirou!"
Bola ešte jedna vec, ktorú musel urobiť skôr, než toho nebude schopný.
Ichi mu venoval spýtavý pohľad. Nedokázal odhadnúť, o čo Yuuovi ide, čo sa chystá urobiť. Nemal absolútne žiadnu predstavu, a vlastne ani nedostal čas na to utvoriť si nejakú. Ruka tmavovlasého mladíka ho schmatla za tričko a prudko potiahla. Len tak-tak sa stihol zachytiť o dvere, aby kompletne nestratil rovnováhu a namiesto toho skončil len v predklone.
Ignorujúc pohľady ľudí a ten fakt, že sú za bieleho dňa na ulici a ešte k tomu priamo pri prostriedku hromadnej prepravy, Yuu mu pohybom vlastného tela vyšiel v ústrety. Rozhodol sa. To, čo si pamätal, akokoľvek zahmlené to bolo, nebol sen.
Ich pery sa stretli. Zámerne, cielene. Yuu odmietal pustiť jeho tričko a žiadostivo sa stal iniciátorom bozku skôr, než si to sám uvedomil. A Ichi sa nebráil, dávajúc priestor tej novovzniknutej malej večnosti, ktorá sa už navždy zapíše do dejín jeho života ako obrovská udalosť. Využívajúc opätovný prístup k tej špecifickej chuti, o ktorej si bol istý, že neexistuje nikde inde na svete.
Ibaže večnosť skončila skôr, ako by sa dalo čakať.
Yuu moc dobre vedel a chápal, že ho nemôže teraz násilne stiahnuť von a detinsky mu zabrániť odísť. Stiahol ruku a o krok ustúpil od dverí autobusu, dostávajúc sa tak z Ichiho dosahu. Nanútil si úsmev - úprimný, ale smutný.
Potreboval sa s ním prinajmenšom rozlúčiť. A toto bol jediný dar na rozlúčku, ktorý mu mohol dať.
So zvláštnou spokojnosťou sledoval tú žiaru v modrých očiach a líca, ktoré sa zafarbili do červena. Dvere mrzuto zasyčali a pomalým pohybom sa zatvorili, ako keby váhali, či majú skutočne tak jednoducho odrezať od seba dve osoby, ktoré od seba oddelené byť nemali. A aj napriek tomu času, ktorý im dvom poskytli, kým sa zatvárali, ani jeden z nich sa nepohol, ani jeden z nich nič nepovedal.
Slovo zbohom bolo tabu. Nemohli ho vysloviť, príliš odmietali jeho podstatu na to, aby toho boli schopní. Jediné, na čo sa Ichi zmohol, bolo opätovať ten smutný úsmev a odovzdať sa do rúk osudu, ktorý ho bezcitne ťahal preč.
Dve osoby trpeli pod náporom neznámych pocitov.
Autobus sa pohol, s tichým vrnením sa vydal preč. Mladík zostával stáť pri jeho dverách, hľadiac cez okno von. "Bastard..." zašepkal, oprúc si čelo o chladný povrch skla. "Ak urobíš toto... Ty vieš, že to nevydržím a vrátim sa k tebe..."
Bola to len otázka času, kým sa ich životy opäť prepletú.
Len vďaka plodom neutíchajúcej túžby, ktorá bola v ten deň zrodená - túžby s vlastnou gravitáciou, smerujúcou k druhej osobe...
Comments
*byla donucena pod nátlakem napsat tento koment. RIP* :D :D :D :D
fjúúú...mě někdo musí nutit si to číst, protože by byla vážně škoda, kdybych si to jen díky lenosti nepřečetla :D *celá já*
Oh well...co k tomu říct XD NAPIŠ POKRAČOVÁNÍ! :D onegaaai~ :3 Ten příběh si to zaslouží XD irituje mě, jak "blbě" to končí XD takové konce vůbec nemám ráda :D špatné konce celkem ano, ale v yaoi mě nutí do breku :'D *fujoshi* Jinak...víš, že v tom cítím ten tvůj typický styl psaní? :D Nějak se mi už dostal pod kůži XD oh well... určité okamžiky píšeš většinou hodně podobně XD (ale to asi každý :D) hmmm...co víc k tomu říct :D Inteligentnější komentář už asi nesplodím, měla bych jít spát XD jaaa...jen....keep going and write continuation!! :D
O__+ oi, oi ,oi. Oi, oi, oi, musume-chan. *spachless* prečo? *cry* ....ja chcem Ichira a Yuua spolu. S.p.o.l.u. XD takže nahoď motor XD *autobusu* a frč naspäť do toho sveta, ktorý ti, so všetkou božou pomocou, dovolil ničo napísať a *grin* carry on!* XD
Tak tak XD souhlas s Chibi-san~ :D
och Ange, presne toto mi chýbalo. Klasické, staré poviedky s príbehom ktoré mi dokážu rozbúšiť srdce a potešiť ma och. Bože milujem tvoje písanie fakt úžasné~