Ahn. Okay, frist of all, neznášam sa :'D ... som nezodpovedná a lenivá a ... a vôbec, prečo som dostala nutkanie niečo písať v momente, keď som sa (o deviatej večer) rozhodla že by bolo na čase sa konečne začať učiť na zajtra? OTL ... a ráno budem zase nenávidieť svet a vymýšľať si dôvody, prečo by som nemusela vyliezť z postele >___< kuso... :D
Well yeah that happens. (too often XD)
Anywayyyyy. Táto vec tu je shoujo-ai. Povedala by som, že je to taká neplnohodnotná poviedka (pôsobí to ako niečo vytrhnuté z kontextu. a je to krátke). Asi si pre to neskôr založím rubriku. (♀♀) Teda, skôr určite ako asi X'D
Rozširujem si repertoár. Máme hetero príbehy (že ich teda moc nie je *cough*), shounen-ai a yaoi (BL! ♥)... tak k tomu pridávam shoujo-ai... :'D aj keď moje pohnútky sú vlastne úplne iné. Na tom nezáleží ~
Enjoy ^^
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-
If you believe in me, close your eyes

Všetko pohltila bieloba. Drobné vločky snehu zapratávajúce každý milimeter štvorcový. Nevadilo jej to. Mala sneh rada. Zdvihla ruku a napravila si šál okolo krku, čím dôkladne zakryla svoj úsmev. V očiach jej hrala hravá iskra, mala dobrú náladu. Konečne po tak dlhej dobe. Ani neverila, že to bude možné, a ešte k tomu tak jednoducho. Stačilo tak málo...
Pozrela nabok. Pohľadom sa zamerala na druhú osobu, kráčajúcu popri nej. Jej nikým nevidený úsmev sa ešte o čosi prehĺbil. Mohla cítiť teplo druhej osoby, ktoré k nej prenikalo cez ich spojené dlane. Bolo to niečo príjemné, pre zmenu. Chlad osamelej zimy vyprchal a bol okamžite zamknutý niekam mimo dosah.
Biela vločka, či skôr drobný chuchvalec snehu, jej spadol popred tvár, pútajúc jej pozornosť. Apatia ju opustila v momente, keď po celej večnosti opäť zbadala toho človeka, a nahradila ju príliš veľká skúmavosť a všímavosť. V hlave sa jej rekapitulovali všetky tie veci, ktoré túžila spraviť, kým pri nej tá osoba nebola, v tých dňoch, keď si želala, aby ju mohla vidieť.
Zrazu zastala, pustiac dlaň druhej osoby. Bol jej venovaný spýtavý pohľad ponad plece. "Čo je?"
Zdvihla hlavu, dávajúc tak možnosť tomu človeku uvidieť jej úsmev. "Néé. Veríš mi?"
Dievča, ktoré stálo oproti nej, sa na ňu zvedavo zadívalo, no neváhalo a prikývlo. "Verím."
Radosť jedného človeka. Bola ako rádioaktivita, šírila sa do prostredia a napádala telá v dosahu, všetky bunky, vytrvalo, postupne. Preberala kontrolu. "Tak zavri oči," povedala s výzvou v hlase a spravila krok bližšie. "Zavri oči a ver mi," zopakovala keď sa dostala až príliš blízko, s tvárou nad plecom druhého dievčaťa. Slová venované jedinej osobe. Spravila krok na bok, čeliac modrému pohľadu, no napokon sa oči zavreli. Oddane, gesto plné dôvery. Žiadne otázky, žiadne pochybnosti.
Natiahla ruky pred seba, chytila ju, a prudko cúvla, zámerne stratiac rovnováhu. Stiahla ju so sebou. Dole, na zem pokrytú mäkkým snehom. Ich pád spôsobil nadvihnutie snežného prachu, vločky sa premiešali, vytrhnuté zo svojej nečinnosti. Smiech vypĺňal ticho. Ležiac na chrbte, pustila ju, zadívaná do tých modrých očí, ktoré sa medzitým opäť otvorili.
Ospravedlňujúco mykla plecami. "Mala som nutkanie ľahnúť si, keď som videla ten sneh. A bola by škoda urobiť to sama," na jej perách sa zjavil úškrn. Taký milučký úškrn, ktorý sa nepriznával k vlastným činom.
Druhé dievča sa nadvihlo zo snehu a jednou rukou sa oprelo z jej druhej strany, čím sa dostalo čiastočne nad ňu. "Okej." Úsmev. "A teraz ja."
"Hm?"
"Veríš mi?" Bola to otázka so samozrejmou odpoveďou. Nepotrebovala ju a ani ju nevyžadovala, pretože hneď pokračovala. "Zavri oči a ver mi..." zopakovala presne do bodky slová druhého dievčaťa, ktoré odzneli pred príliš krátkou chvíľou. Bolo to ako odpoveď na výzvu ku hre. Hra, ktorá bola príliš reálna na to, aby sa dala odmietnuť.
Prikývnutie, letmé, nevýrazné. Zavretie očí. Ležiac na snehu, úplne sa uvoľnila, nepremýšľajúc nad tým, čo by mohlo prísť. Verila jej, verila, že čokoľvek to bude, nemôže to byť zlé.
Dievča sa navážilo na druhú ruku, nakloniac sa tak viac nad ňu, a zároveň sa sklonila nižšie. Prekonávajúc vzdialenosť medzi nimi, až ku jej tvári.
Ich pery sa dotkli v nežnom bozku.
Bol ako rozmar. Príliš krátky, ale aj napriek tomu si ho mohli za tú chvíľu plne vychutnať. Tú zmes chuti jahôd a čohosi lákavého v pozadí, čo sa nedalo pomenovať. Chuť cudzej, žiadanej osoby...
Comments
*nemůže uvěřit tomu, co se chystá právě udělat* Ále... protože jsi to ty :)
Takhle... víš, že jsem zastáncem BL :D vždycky budu XD shoujo-ai není ten můj šálek kávy, ale... samozřejmě proti němu nic nemám... haaah...kdybych si představila, že to celou dobu byli dva kluci, bylo by to nejlepší :D ale i tak... z nějakého zvláštního důvodu mi to přišlo strašně... roztomilé ^^ XD bylo to prostě strašně pěkný :3
[1]: yaaaaaay *ureshii* ^///^ i'm glad you like it, really. reaaaally really XD *made her happy* :D
demo keby to boli chalani, bola by tá scéna iná... aspoň keby som to písala ja :D toto je moc, ako to nazvať, sentimentálne XD ~
*nodding* aye, ja viem, Yuna miluje BL :D ~
[2]: I'm happy that you're happy~ ^^ :D
eee...you're right XD kdyby to byli kluci... bylo by to strašně vtipné :D hahaha XD
hai, watashi wa yaoi suki suki daaaaisuki~ ^^ :D