--- ČLÁNOK NIE JE PRE PSYCHICKY SLABÝCH JEDINCOV ---
... berte s uvážením, že všetko z toho sa naozaj stalo. Je to história, ktorú vytvoril človek na konci druhej svetovej vojny...
"I want you to understand, if only a little, the horror of nuclear weapons."
-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-
August, 1945. Juhozápadná časť ostrova Honšú. Na rozľahlej rovine sa v delte rieky Ota rozkladalo mesto Hirošima s 350 000 obyvateľmi. Navzdory tomu, že svetom sa rozlieha vojna, ľudia si tu aj naďalej žijú svoje každodenné životy. Z času na čas zaznie alarm hlásiaci letecké ohrozenie, ale lietadlá nikdy mesto priamo nebombardovali - vždy len prelietali ponad, mieriac kamsi ďalej, zanechávajúc na modrej oblohe len bielu čiaru.
Šiesty deň mesiaca nemal byť iný. Vlny pokojne narážali na pobrežie, letné slnko hrialo a ľudia nad hlavami nevideli ani mráčik. V skorých ranných hodinách preleteli nad územím tri americké lietadlá. Život sa pomaly dával opäť do pohybu, ľudia vstávali, šli do práce, do tovární a do škôl. Ulice sa zaplnili. Presne tak, ako každý iný deň.
Cez všetky falošné poplachy, ktoré tam často zneli, si vyvinuli v sebe určitú apatiu voči zvuku alarmu. Zostával len nepokojný pocit v niektorých z nich, ktorý si uvedomoval niečo zvláštne - všetky mestá naokolo už boli bombardované, len Hirošima zostávala nedotknutá...
Bolo takmer pätnásť minút po ôsmej ráno, miestneho času. Nebo vyrušilo z modrej nečinnosti ďalšie lietadlo, americký bombardér B-29. Na svojej palube si nieslo najdesivejšiu a najničivejšiu zbraň, akú do tej doby ľudstvo vyrobilo, nesúcu si svoj krycí názov "Little Boy". Od začiatku atómovej hrôzy , ktorá postihla Japonsko, delila nič netušiacu Hirošimu jediná minúta.

Hodiny, ktoré prežili atómový výbuch, sa zastavili, značiac presný čas explózie.
Pár pohľadov bolo v to ráno upretých na nebo. Zvedavé oči pozorovali bielu čiaru, ktorú za sebou zanechával bombardér, ako keby kreslil po modrom plátne. Niečo pod ním sa zalesklo. Padajúci predmet, príliš vysoko na to, aby ho bolo vidieť. Letmá žiara odrazu slnka od jeho povrchu.
576 metrov nad zemou bomba vybuchla.

Pôvodným cieľom bombardéra bol jasne viditeľný most Téčkového tvaru Aioi. Bomba bola prekvapivo presná, aj keď nevybuchla presne nad mostom. (Miesto výbuchu sa označuje aj ako "Ground Zero")
Explózia atómovej bomby bola viac než devastujúca. Viac ako pol kilometra nad zemou prebehla termonukleárna reakcia, spúšťajúca peklo. Ako keby sa k životu prebudilo druhé slnko. Vo vzduchu sa vytvorila obrovská žiarivá guľa (s teplotou 300 000°C), ktorá sa následne rozptýlila. Rádioaktívny urán sa rozletel do okolia. Obrovská tlaková vlna si s monštruóznou silou razila cestu vpred...
Čo nezničila tlaková vlna pohltilo šialené inferno. Plamene vzali do svojej náruče všetko, na čo mali dosah, ľahko sa šíriac pomocou drevených budov a uvoľnených plynov z potrubí a sporákov. Hladné siahali na všetko, prevzali moc nad mestom v oblasti výbuchu.
Niektorí ľudia sa vyparili v momente explózie, nič netušiac o tom, čo sa odohralo. Zostali po nich do asfaltu či betónu vpálené tiene. Iní zhoreli, zostali po nich len čierne ohorené trupy, pri pohľade na ktoré sa dalo len ťažko uveriť, že to kedysi boli živé osoby. Tí, čo prežili a nemali to šťastie byť od výbuchu dosť ďaleko, niesli ťažké popálenia, deformujúce ich telá. Koža sa z nich šúpala, visela im z rúk stále spojená v miestach, kde vyrastali nechty, rovnako ako visela aj z iných častí tela, odhaľujúc obnažené spálené mäso, rebrá... Pokrytí krvou, ktorá niektorým tiekla aj z očí, sa pohybovali vpred, cítiac slabosť, ktorá z nich vysávala energiu, riadiac sa pudom sebazáchovy, ktorý im kázal sa odtiaľ dostať čo najďalej. Tisícky ďalších boli uväznení pod troskami toho, čo kedysi boli budovy, neschopní dostať sa sami von. Rozbité sklá a predmety s ostrými hranami sa im zarezávali do tiel a steny, kedysi ich chrániace pred nepriaznivosťou počasia, ich dokonale väznili pod vlastnou váhou.
A predsa sa na tom mieste prekypujúcom agóniou, beznádejou a bolesťou našiel kúsok ľudskosti - matky zúfalo sa snažiace ochrániť svoje deti v momente výbuchu...

Z niektorých ľudí zostali len čierne obhorené telá.
Svet stemnel a stíchol. Preživší sa snažili nájsť nejaké miesto, kde by im niekto pomohol. Drvivá väčšina lekárov avšak bola buďto mŕtva, alebo v rovnakom stave, v akom oni sami - krvaví, popálení, s kusmi kože visiacimi z tiel, a len otrhanými handrami, ktoré zostávali z ich oblečenia.
Nad Hirošimou sa zbieral obrovský temný mrak, zabraňujúci slnečným lúčom dopadnúť na zem. Bol to mrak, ktorý obsahoval pozostávajúce rádioaktívne látky z bomby. Hrozivo týčiaci sa nad novým peklom na Zemi.
Nikto nerozumel tomu, čo sa stalo a prečo sa to stalo...

Kresba jednej z obetí výbuchu, roky po ňom.
Stony sa miešali s nezrozumiteľnými a slabými prosbami o vodu. Ľudia kráčajúci vpred boli popisovaní ako duchovia, s rukami pred sebou aby sa vyhli nepríjemnému treniu poranenej pokožky. Ich kroky boli ťažké, postrádajúc všetku životnú energiu, ktorou ešte v to ráno prekypovali. Jediné, čo ich hnalo vpred, bol neutíchajúci smäd. Na pozadí blčiacich plameňov, dymu z ohňa a bezútešnej tmy, ktorú vrhal atómový mrak nad ich hlavami, v atmosfére presýtenej bolestivým kvílením, sa posúvali vpred, v akejsi inštinktívnej nádeji na prežitie.
Tí, čo našli vodu, umreli po jej vypití.
Atómový oblak nad ich hlavami zhustol. Z ničoho nič začal na zem padať dážď. Pozostatky ľudí, na ktorých sa usádzal čierny popol a ešte viac podškrtával ich zdeformovaný, neľudský tvar, zdvíhali hlavy k nebu. Azda sa v ich očiach mihla i radosť či úľava. Do nádob alebo otvorených úst sa snažili zachytiť padajúce kvapky. Kvapky, ktoré na ich oblečení a na stenách zanechávali čierne stopy, tmavé kvapky s lepkavou, zvláštnou konzistenciou.
To, čo na nich padalo, bolo nazvané "čierny dážď".
Boli to práve tie zvyškové rádioaktívne látky rozptýlené v mraku nad nimi, klesajúce vzduchom spolu s vodou, ktorá ako spása padala na zem. Stopové prvky, ktoré sa mnohým ľuďom stali osudné.
Radiácia prenikala a útočila na ľudský organizmus zvnútra aj vonka - obete látky dýchali a pili, a zároveň im vystavovali svoje telá, pod náporom dažďa. Mnohí tí, ktorých výbuch vážne nezranil, tak boli vystavení nebezpečnej dávke radiácie.

Čierny dážď, kresba obete
Postrádajúc jedlo a vodu sa predsa len našli nemocnice, ktorých steny ešte stáli. Práve v nich sa hromadila všetka tá trýznivá agónia obetí, rovnako ako ich nádej na prežitie. Zranení lekári ošetrovali zranených pacientov, aj keď im chýbali prostriedky. Nebol dostatok liekov. Ničoho nebolo dostatok, pretože všetko bolo vyhodené do vzduchu a uvrhnuté do nezmierniteľného chaosu.
A potom sa objavila choroba z ožiarenia. Ďalšia traumatická a desivá vec na zozname psychickej a fyzickej deštrukcie hibakuša - obetí atómového výbuchu.
Prvými pozorovateľnými príznakmi, že niečo nie je v poriadku, bolo svrbenie kože, vypadávanie vlasov, vykašliavanie krvi, krvavá hnačka, nechuť na jedenie. Hrozivé bolo, že nikto nevedel, čo sa deje - vedeli však príčinu. Dialo sa to kvôli pike - tak nazývali atómovú bombu, keďže nevedeli o jej podstate, "pika".
Radiácia útočí na bunky. Dôležitý je jej účinok na DNA, ktoré prenáša genetickú a reproduktívnu informáciu. Ionizujúce žiarenie "vyráža" časti kódov a prerušuje špirály, v ktorých sú DNA usporiadané. Spôsobuje tak zmenu kódu. Narúša chromozómy. Zaťažený imunitný systém nie je schopný škody opravovať, začne zlyhávať. Vyvíjajú sa vady a mutácie, v mnohých prípadoch sa časom vyvinie akútna leukémia či rakovina. Radiácia je ako časovaná bomba - nemusí sa prejaviť, ale zostáva v organizme a stupňuje škody, postupne. Poškodzuje organizmus do tej miery, kým viac nie je schopný kopírovať a vytvárať nové bunky - a keď stratí túto schopnosť, znamená to smrť.
Desivá choroba z ožiarenia nemala liečbu. Hibakuša tak žili v neustálej neistote a strachu z jej príchodu. Bola všade okolo, dýchala im na chrbát...
Na radiáciu ale neumierali len tí, ktorí boli súčasťou výbuchu či čierneho dažďa. Problémy s ožiarením sa týkali aj všetkých tých, ktorí do mesta vstúpili prvých pár dní po explózii, keďže v okolí zostávali rádioaktívne látky.

Kresba obete
Jedlo bolo vydávané na prídel. Jedno onigiri (rice ball) na osobu. Ryža bola takmer zhnitá. Ľudia boli podvyživení, slabí, ich rany sa odmietali hojiť. Na odhalených kusoch ľudského mäsa si muchy kládli svoje larvy. Množstvá tiel tak boli pokryté bielymi, hýbucimi sa červami, priživujúcimi sa ako parazity na ich utrpení. Vzduchom sa šíril neznesiteľný zápach. Hniloba, krv, hnis, nedostatok hygieny, spálenina... a ustavičné bzučanie múch vo vzduchu.
Bol založený druhý Hirošimský oheň. Nahromadené mŕtvoly boli spálené, bez akéhokoľvek ceremoniálneho pohrebného obradu. Zazneli tiché modlitby k Budhovi.
Množstvo ľudí nebolo schopných nájsť svojich príbuzných a priateľov. Kedysi známe tváre boli brutálne znetvorené, ľudia prestali vyzerať ako ľudia. A potom tu boli tie tisícky, po ktorých nezostali ani len kosti...
Deti boli ponechané bez rodičov. Siroty sa potĺkali ulicami. Starí ľudia zostali bez svojich potomkov. Vytvorila sa generačná priepasť a nerovnosť. Životné podmienky boli viac než mizerné... Hibakuša sa stali predmetom diskriminácie.

Fotka obete
Zjazvené telá nebola jediná vec, kvôli ktorej sa ľudia držali od hibakuša ďalej. Stačilo povedať "ty si bol v tom čase v Hirošime!" a medzi obeťou a okolím sa vytvorilo trýznivé vákuum. Odstup, šikana, týranie, diskriminácia. Bol to hlavne nedostatok informácií, ktorý k tomu viedol. Japonci sa báli, že choroba z ožiarenia je nákazlivá. Odmietali piť rovnakú vodu ako hibakuša, odmietali sa ich dotknúť. Odmietali poskytnúť im prácu. Odmietali sobáš. Tak osoby plné traumy a bolesti, rovnako psychickej ako aj fyzickej, boli odsúdené na obtiažny život v samote, plný nedostatku peňazí, živín a zdravotných problémov.

Fotka skazy Hirošimy a opusteného dieťaťa
Japonský cisár prvé dni po výbuchu nezverejnil tragédiu Hirošimi. Americká vláda varovala pred ďalším zhodením bomby, na ktoré však Japonský vládca nereagoval.
A tak sa rovnaká tragédia zopakovala, o tri dni neskôr, 9. Augusta 1945 v Nagasaki, kde bola zhodená plutóniová bomba s krycím názvom "Fat man".
Tri týždne po výbuchu v Nagasaki Japonsko oficiálne kapitulovalo, dňa 2. Septembra 1945 bolo podpísané vyhlásenie medzi Japonskom a Amerikou. Prehratá vojna bola konečne ukončená...
Verilo sa, že na pôde postihnutej radiáciou 70 rokov nič nenarastie. Bola to nová šanca na budúcnosť, keď sa po troch mesiacoch začali objavovať malé steblá rastlín. Po tragédii, ktorá zasiahla Japonsko, sa zmenil systém krajiny. Začala sa takzvaná výchova k mieru a Japonsko sa zaviazalo, že už nikdy sa nestane agresorom.
Začala sa formovať krajina vychádzajúceho Slnka ako ju poznáme dnes...
Comments
well, to this, I have nothing to say. This is the brutal truth.
Na druhú stranu, ak by Japonský cisár reagoval na výzvu po tragédii v Hiroshime, tak by to nemuselo byť v dvoch mestách, aj keď spraviť niečo takéto, bola od Američanov rana pod pás...použiť nepoznané, otestovať výsledky tejto "hračky" ktorú vyvinuli....no more comments :/
I found this page on 11th place in google's search results. You need some search engine optimization. Many webmasters think that seo is dead in 2017, but it's not true. There is sneaky method to reach google's top 5 that not many people know. Simply search for: pandatsor's tools
Velmi zajímavý blog