Uuuu. Mama mi konečne doniesla nový obal na DVDčka. Do toho, ktorý som mala predtým, sa ich zmestilo 96, a môj notebook začal byť vo vážnej núdzi nedostatku miesta, pretože som tých 96 prázdnych miest už dávno zaplnila. A keďže som nemala kam odkladať DVDčka, tak som nenapaľovala :'D ~yah. Nový obal má 64 miest. Jediný problém je ten, že predstava napáliť One Piece je... nemožná XDD (okrem prvej season, ktorá má 62 dielov a zmestí sa na 1 DVD) takže až tak veľa toho z notebooku nevypracem (len všetky tie HD diely Kuroka, Bakuman season 3, Sukitte ii na yo, Buzzer Beat a pár filmov... :'D) ... Oh! Ale zistila som, že som pozerala anime s názvami na celú abecedu, okrem I a X... ale keďže mám v blízkej budúcnosti v pláne Inu Boku, a tiež xxxHOLiC, tak je to celkom slušný výkon, nie?... :'DV poslednej dobe som sa nechala zatiahnuť do sveta mangy. Väčšinou som lenivá čítať, ale povedala som si, že je na čase pozrieť sa na tie veci od Junko. Už mi niekto posielal pár random strán, a tak som vedela, že art sa mi bude viac ako páčiť. Samozrejme, ♥ ~ Tí bishíci, tie pocity, tá anatómia, tie ruky... a samozrejme príbeh :D ~
Ale o tom som tu vlastne nechcela rozprávať. Uhh. Človek skúma minulosť a pchá mu to do hlavy divné veci. To už aj pri pohľade na sivý kus snehu ležiaci pri ceste si spomeniem na atomovku. Robím si pekne sieť súvislostí, čo ako a prečo sa stalo. Ale to vedomie, akí sú ľudia idiotskí a bezcitní je... Ahn. Samozrejme, nemôžeme sa všetci pekne zísť na pieskovisku a požičiavať si formičky. Niekto ich pokazí. Nemôžeme staviať hrad. Niekto ho rozbije. A nezáleží na tom, či zámerne alebo nie. A potom, greed. Stále chceme viac...
Oi! Chotto mate. Prečo vždy skončím pri niečom inom? *sigh* To, o čo mi ide, je pokrytectvo vlastnej duše. Človek vie, čo dokáže spôsobiť radiácia. Vidí obrázky ľudí, ktorých to zdevastovalo, zdeformovalo, zničilo, škaredo poznačilo... Potom ho to máta po nociach. A keď to konečne vytlačí z podvedomia niečím iným, tak niekto na internete spomenie neznámu frázu, výraz. Názov choroby. A človeka to zaujíma, tak si to skopíruje do googlu a dá hľadať obrázky.
A potom vidí hrozné veci ktoré pácha nedokonalosť ľudského DNA.
Ibaže človeku to nestačí a keď niekde na tých stránkach s obrázkami defektívnej choroby nájde meno ďalšej, musí skopírovať aj tú. Pozerá na obrázky, upreným pohľadom, snažiac sa pochopiť svet a zmysel života. Keď v tom mu do hlavy začnú prúdiť všetky tie myšlienky. Ako že by bolo lepšie, keby bolo povolené také bábätká po narodení zabiť, nech to nemusia znášať. Následne si spomenie na videá na youtube a všetky tie dokumenty, ktoré videl v telke a v ktorých takí ľudia majú nádej a radosť zo života, a ich rodiny ich milujú a podporujú, aj keď je to zložité. Lenže hlava nemá dosť a tak sa ozve znova. Najskôr skritizuje ľudí, ktorí si z nich robia srandu a vytvárajú meme v štýle "RETARD LEVEL: *insert name of the disease* " . Následne, hľadiac na všetky tie obrázky, pripustí myšlienku, že nevyzerajú ako ľudia. Pretože ľudia - zdraví a normálni ľudia - vyzerajú inak. Niečo v ňom chápavo prikyvuje komentárom, že vyzerajú ako mimozemšťania. Ten krutý hlások ktorý hovorí o tom akí sú škaredí a aké je to hnusné sa nedá ignorovať. Človek si spomenie na to, ako to pri týchto veciach býva - tisícky ľudí hovoria "you're so pretty", "the most beautiful girl ever" či "we love you". Oči zastavujú na nedokonalostiach. Nechápavosť, odmietavosť, zdržanlivosť, zdráhavosť. Potreba vybudovať si odstup. Chuť zničiť všetky genetické choroby. A hlavne naliehavá potreba nepodľahnúť niečomu takému základnému, ako je ľútosť. Ľútosť vyvoláva neúprimnosť, a neúprimnosť ľudí ničí. Možno nie okamžite, ale časom.
Človek si povie, že to nie je ich chyba. Nie je to nikoho chyba, proste sa tak narodili a stalo sa to. A s tým to ukončí, zavrúc všetky tie okná a doprajúc si chvíľku ticha, uvedomujúc si vlastné šťastie. Vstane zo stoličky, opúšťajúc monitor počítača, a podíde ku veľkému zrkadlu, ktoré má na dverách skrine. Úplne blízko. Rukami sa oň oprie, dych jemne zahmlí sklenený povrch. Človek sa díva do vlastných očí, na vlastnú tvár. A v tichosti sám sebe hovorí, že sa nemá na čo sťažovať. Že na jeho výzore nie je nič zlé. Že je neuveriteľne rád, že je zdravý...
... A keď o pol hodinu na to odchádza na záchod a prejde zo svetlej miestnosti do tmavej chodby a musí dôjsť k vypínaču, otvoriť dvere na záchode, opäť sa načahujúc sa vypínačom... a následne keď skončí musí to svetlo zhasnúť a obrátiť sa tme chrbtom, a detto platí pre svetlo na chodbe... tak ho to opäť máta. Obrazy. Ľudia s abnormalitami a deformáciami. Jeho vlastná predstavivosť, ktorá ho núti sústrediť sa na niečo, čo reálne v jeho blízkosti neexistuje. Ozýva sa ten tichý strach dýchajúci na chrbát, že za ním v tme možno niečo je, niečo, čo nemá tak celkom proporciu zdravého človeka, a pozoruje ho to veľkými, nežmurkajúcimi očami. Uprene a bez pohybu...
Okej. Nemala by som pozerať také obrázky. Ani videá. A nie len to. Veci, ktoré sú podobné v akomkoľvek smere. Fikcia s hnusnými zábermi, ľudské konanie, ktoré náhodou niekto natočil, horory... Hah, áno, presne tie horory, ktoré mi nikdy nevadili a nerobili problém, až do jedného dňa, kedy mojej hlave zrazu preplo.
Odvtedy to so mnou ide dolu vodou.
.
.
.
.
A teraz si kompletne zmením tému *clears throat* because I have nothing else to say to that (and it wasn't supposed to be so long in the first place), but there's something else I want to get off my chest...
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Vošla som do izby so šálkou čaju v rukách. Položila som ju na stôl a obrátila hlavu na bok, zahľadiac sa na mamu, ktorá si ľahla na zem, tam, kde som si predtým dala vankúš. Sedela som na ňom a čítala knihu. Presne ten vankúš bol zneužitý pre účely jej vlastnej únavy, ktorú spôsobovala nočná smena a neschopnosť sa po nej dobre vyspať. Pri jej hrudi ležal schúlený biely pes.
"... Ako je psovi?" spýtala som sa, nevysloviac meno len z nejakého zvláštneho popudu. Tá otázka bola na mieste. Len pred niekoľkými minútami sa totiž vrátili od veterinára. "Už mu je lepšie?"
"... Ako je psovi?" spýtala som sa, nevysloviac meno len z nejakého zvláštneho popudu. Tá otázka bola na mieste. Len pred niekoľkými minútami sa totiž vrátili od veterinára. "Už mu je lepšie?"
"Nie," odpovedala prosto.
Kľakla som si na zem pred nich, zahľadiac sa do smutných psích očí, cítiac bodnutie u srdca. Natiahla som ruku a ponorila ju do mäkkej bielej srsti, jemne, starostlivo. Ten dotyk ma vždy upokojoval. Dúfala som, že aj jeho.
Problém, ktorý mal, už mal kedysi predtým. Pomerne dávno. Šlo o niečo s platničkami, a na prvý pohľad sa dalo určiť, že nie je v poriadku. Energickosť vyprchala a zostal len chumáč bielych chlpov sediaci v kúte, hypnotizujúc svet pohľadom. Pomalé pohyby, opatrné, ako keby každý pohyb bolel. Neschopnosť zísť po vlastných zo schodoch. Áno, tým celým sme si už prešli. Dostával injekcie, a za dva týždne to bol už znova ten pes, ktorého sme všetci tak dobre poznali - energický, živý a doterný. Štejajúci pri sebemenšom hluku z chodby paneláku, každú noc vyskakujúci ku mne do postele, schúliac sa pod perinou poskytujúc vlastné huňaté teplo, pretekajúc sa so mnou vonku na prechádzkach, nosiac mi k nohám hračky len aby som ho prestala ignorovať a hrala sa s ním.
Človek by po pohľade do jeho zlatej tváre so živými žiariacimi očkami ani nepovedal, že už má osem rokov.
A teraz, teraz ležal na vankúši, znášajúc môj jemný dotyk sprevádzajúc ho tichým pohľadom. Presne tak ako vtedy. A vo mne vyvstala tichá otázka, vyhlasujúc nespravodlivosť. Prečo zase...?
"Má zrastené stavce," povedala mama vysvetľujúc, s unaveným tónom. Moja dlaň hladiaca psa sa na chvíľu zastavila. Venovala son jej letmý pohľad pred tým, ako opäť klesol ku bielej srsti. Nadvihla ruku a ukázala na časť jeho chrbtice. "Tu. A tie už budú stále zrastené."
Neuvedomovala som si rozsah ich slov. Chcela som len vysvetlenie, vedieť prečo. "Takže čo s tým bude teraz?" Bola to jasne cielená otázka. Čakala som, kým mi povie o nejakom lieku, ktorý to vráti do poriadku, alebo o nejakej operácii, alebo o tom, že časom si zvykne. Avšak nič z toho neprišlo, práve naopak.
Jej ruka sa pohla o čosi nižšie, smerom ku chvostu. "Pravdepodobne sa to stane aj s ďalšími."
Niečo vo mne si spomenulo na určitú vec. Charlie - to je meno psa - nebol čistokrvný. Vždy mal určité problémy. Ako predkus, alebo malý otvor na konečník, ktorý občas spôsobil jeho napuchnutie. Ale inak bolo všetko vždy okej. Celých osem rokov bol energický, vrtel chvostom a znášal moje časté "ty ma ľúbiš, však?"
Nič som nepovedala, ticho čakajúc na dodatok. Vedela som, že príde.
A mala som pravdu.
"Takže žiadne behanie, skákanie na gauč, a na ruky ho treba brať opatrne."
Ako keby mi to bolo treba hovoriť. Ako by som mohla byť neopatrná pri pohľade do tých jeho očí? Naklonila som sa dopredu, skloniac hlavu a oprúc si ju o tú jeho. Plecom som sa stretla s maminým telom, a aby som sa mohla dostať bližšie, prehodila som ruku cez jej bok v ležérnom geste. Druhou som už opäť jemne prehrabávala bielu psiu srsť, mazliac sa s ním, cítiac lásku a puto, ktoré som voči nemu mala. Milovala som ho, jeho prítomnosť a mäkkosť a teplo...
"Čo s tým...?" spýtala som sa ticho. Možno som sa spýtať nemala. Nosom som sa obtrela o jeho čumák a nechala ho olíznuť mi tvár, načo som sa odtiahla a utrela si ju do rukávu. Väčšinou s tým problém nemám, ale tentokrát mu smrdelo z úst. Bolo to však len krátke oddialene a vzápätí som sa oňho znova zľahka oprela a dala pusu na jeho hlavu. Prstami som zašla k jeho ušku.
Vedela som, že by som ho nebola schopná vyprovokovať ku hre. Teraz nie. Nepáčila sa mi však predstava, že to 'teraz' by naozaj mohlo znamenať 'nikdy viac'.
"... Buď ho necháme trpieť, alebo ho pôjdeme dať uspať." Znelo to tak jednoducho. Tak bezcitne. Vedela som, že to tak nemyslí, nemôže to tak myslieť. V jej tóne však bola len únava a nič iné.
Nezdvihla som hlavu. Ten jednoduchý záver mi behal v mysli. Bolo mi jasné, že nemyslí hneď zajtra, ani za týždeň, ale časom. Lenže... Pokúsila som sa predstaviť si, že by tu zrazu nebol. Nikto by neležal pod stolom, nikto by sa uprostred noci nežačal zahrabávať pod moju perinu, nikto by ma nevítal s nadšením po príchode zo školy, očakávajúc prechádzku. Prišla by som o možnosť toho dotyku jeho srsti a o teplo jeho tela, o ten zvuk tlkotu srdca, ktorý som mohla počuť keď som sa oprela o správne miesto. O ten pocit nádychov a výdychov pod mojou dlaňou. O to otravné večné šteňa, ktoré mi stále zaberá polovicu stoličky.
Ozvala sa ostrá bolesť. Ruku, ktorú som mala prehodenú cez mamu, som zaťala v päsť, pevne zovrúc jej sveter. Bol jej voľný, dúfala som, že to necíti. Zavrela som oči, vychutnávajúc si pocit bielych chĺpkov so stretom s mojou vlastnou pokožkou, nechávajúc akýsi protest preniknúť celou mojou bytosťou.
Lenže nakoniec sa obranné mechanizmy rozhodli, že to nemyslí vážne. Nemôže to myslieť vážne, pretože to nejde. Už toľko krát sa vyhrážala že ho uspí, keď robil sprostosti, a nikdy to nemyslela vážne, tak prečo by teraz mala...?
Za zavretými viečkami sa mi jasne vytvorila predstava jeho tmavých hnedých očí. Nie tých veselých a živých, ktoré odzrkadľovali emócie, ale tých, akými sa na mňa díval posledné dva dni. Nemé utrpenie, bolesť. Ten spôsob, akým sedel bokom. Fakt, že v noci za mnou neprišiel. Že keď si čupnem na zem a natiahnem k nemu ruky, len na mňa chvíľu pozerá a potom sa otočí bez toho, aby prišiel bližšie... Možno by bolo naozaj lepšie, ak by tým celým nemusel prechádzať. Milosrdnejšie.
A potom sa ozvala iná predstava. Ako leží na stole na veterine a ja som pri ňom, ruka na jeho srsti, ukľudňujúc ho a presviedčajúc nás oboch, že je všetko v poriadku. Injekcia, ktorá je pichnutá do jeho tela. Posledný pohľad, posledný výdych. Aký to je pocit, prísť na to miesto so psom a odísť bez neho...?
Nechcem to zistiť. V konečnom dôsledku, aj tak verím v tú nádej. Že všetko bude v poriadku, že sa zmýlila, že klame, že niečo bolo pochopené zle. Ubehne pár dní, týždeň či dva, a bude to okej. Bude to ako predtým. Určite...
Ďalší bolestivý úder srdca, neveriac tým slovám.
Strach zo straty. Strach z bolesti v tých hnedých očiach...
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
now that I'm done with this... mala by som sa učiť. už dávno som mala začať. chce sa mi spať, kým som toto spísala tak mi došli aj čisté DVDčka na napaľovanie. zistila som, že ak by som si chcela zálohovať OnePiece AMVčka, ktoré mám stiahnuté, na DVD, tak by som potrebovala rozhodne viac ako jedno. (to robí to HD sťahovanie :'D )
... Ma ii. Sľubujem, že jedného dňa sem pridám aj pozitívy článok... ~
'till then, stay genki, mina ~ ^^
Comments
eeeeh... já... nemyslím, že by jsem kdy měla to nutkání si takové věci vyhledávat.. nedej bože obrázky. Radši budu žít v nevědomosti a občas, když v televizi na něco takového narazím, tak se na to podívám. Ale jinak ne... vážně.
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Uuuuuh... Právě se moje oči snaží ze všech sil, aby nespustily vodopád. Víš co, nikdy jsem tvého pejska neviděla, akorát vím, že ho máš. Ale... znám tebe a tak se teď cítím... no hrozně. Vím, jaké to musí být, taky tyhle obrazy někdy mívám, když až moc přemýšlím nad věkem našeho kocoura. Max už bude mít 10 let, mám ho od posledního roku školky, takže si nepamatuju, jak vypadal, když byl ještě malé kotě, nějak jsem se o něj v tu dobu nezajímala. Teď toho vždycky lituju, ráda bych vrátila čas... Ale o tom jsem nechtěla mluvit. Prostě... když si uvědomím, že tu s námi za 3,4 roky už nemusí být, radši na to hned zapomenu. Max byl jako menší nemocný, měl problémy s ledvinami. Málem jsme o něj tehdy přišli... A teď, když je čím dál tím starší, je to na něm poznat. Když si s ním hraju, rychle se unaví a strácí zájem. Je to prostě už starý pán a u starých lidí, zvířat tohle bohužel hrozí... Tak jen... prostě se nemůžu ubránit na takové věci myslet. Já jen... doufám, že s vámi pejsek ještě vydrží tak dlouho, jak bude moc :)
Ahoj,děkuju za tvůj komentář u mě na blogu =) Já ti taky jako spousta lidí Clannad určitě jedině doporučuji :) krásné anime fakt a ..Ano Hana jsi viděla víckrát,jo? pecka :) ono je to fakt pěkné anime..a tak smutné♥ :(